Z predošlého textu je zrejmé, že forma štátu je vnútorná organizácia činností štátu uplatňovaním právomocí, ktoré vyplývajú z jeho obsahu (obsah štátu a práva, je spoločný).
Navonok a dovnútra sa všetky činnosti ľudí (personálny substrát štá-tu), prejavujú ako vnútorné a vonkajšie funkcie štátu.
Výkon právomocí oprávnených subjektov je právnym konaním, (alebo neko-naním, ak práve nekonanie je v súlade so zákonom). Subjektmi práva, ak ho-voríme o výkone štátnej moci v právnom štáte, sú jednotlivé štátne orgány. Práve právne konanie/nekonanie štátnych orgánov sa myslí onou „činnosťou ľudí“, ktorou sú vlastne zabezpečované funkcie štátu voči spoločnosti „živých ľudí“, teda občanov.
Štátni funkcionári (právomoci zverené na základe zvolenia do funkcie), ako aj štátni zamestnanci (úradníci, ktorým sú právomoci zverené na základe pracovnej povinnosti, ich vymenovaním do funkcie), sú „živí ľudia“, podobne ako občania, ktorí komplementárne dotvárajú štát ako náprotivok štátnej moci, ktorú delegovali, aby zabezpečovala občanmi očakávané vnútorné a vonkajšie funkcie štátu.
Funkcie štátu sú teda závislé na organizácii jeho obsahu (pozri obsah štátu a práva). „Forma je organizácia obsahu“.
Je podstatné pochopiť, že:
1/ štát (funkcie štátu, realizáciu obsahu štátu, resp. práva) tvoria živí ľu-dia,
2/ že štát je II. sektorom, teda časťou reality, z hľadiska existencie ľud-skej spoločnosti,
3/ že okrem štátu a živých ľudí sú tu peniaze (I. sektor, sektorového čle-nenia ľudskej spoločnosti),
4/ a je tu príroda (globálny ekosystém).
To, čo v teórii práva chápeme ako formu (vnútornú organizáciu činností) štátu, je súhrn súvislostí vychádzajúcich zo:
1/ správania sa živých ľudí
2/ vyplývajúcich z I.sektoru existencie ľudskej spoločnosti
(existencia peňazí, výroby a obchodu v súvislosti s nutnosťou zabezpečenia biologického prežitia)
3/ z existencie globálneho systému, ktorý je „vyššou mocou" významne ovplyvňujúcou rozumné konanie ľudí.
Súhrn týchto súvislostí má zásadný vplyv na funkcie štátu, z hľadiska inte-grujúceho princípu na spoločnosť. V extrémnom protiklade je „nefunkčnosť“ štátu (spoločnosť pred kolapsom).
Nad tým všetkým je ľudská pamäť, ktorá je nevyspytateľná, a prejavuje sa ako história národov, vojen a ľudského utrpenia.
Definícia formy štátu teda vychádza z:
1/ právneho usporiadania, teda „právnej koncepcie“ štátu,
2/ „celej“ reality existencie ľudskej spoločnosti, teda aj ekonomiky a prírody
