Oba pojmy, hoci na verejnosti často používané, ale obsahovo nedostatoč-ne pochopené, sú naviazané a závislé na uplatnení občianskych práva slobody a rovnoprávnosti. Z hľadiska slobody, ide o dobrovoľné delego-vanie časti prirodzenej slobody na štátnu moc, ktorá uznáva seba samu ako moc, pochádzajúcu zo zdroja, ktorým je občan. Procesne sa delegácia moci uskutočňuje volebným právom, ktoré sú v pravidelných intervaloch kona-nia parlamentných volieb výrazom obnovovania spoločenskej zmluvy.
Z hľadiska rovnoprávnosti, ide o realizáciu princípu „vlády zákona“ a reš-pektovania zákona štátnou mocou. Štát ako aj občan sú pred zákonom rovní. Štát v rámci realizácie zverenej moci, organizuje pravidelné voľby podľa zákona, čo je výrazom legality transportu moci z jej zdroja, teda vo-liacich občanov, na štátnu moc. Súčasne výkon akejkoľvek právomoci štátu v medzivolebnom období, ako aj realizácia práva medzi subjektmi práva, kto-rými sú občania a všetky právnické osoby, včítane štátnych orgánov a or-ganizácií, sa uskutočňuje vyložene podľa štruktúrovaného uplatňovania moci (kompetencie ústavných orgánov a správne orgány, resp. individuálne a or-ganizačné, teda správne právne akty).
Existencia spoločnosti na základe vnútorných vzťahov podľa práva, je vy-jadrením legality štátnej moci, inými slovami, ide o právny štát, ktorý, v teoretickom význame, je ideálom realizácie občianskeho princípu.
Legitimita štátnej moci, je viac interaktívny pojem, ktorým chceme všeobecnejšie vyjadriť občiansky princíp, zdôraznením ducha ústavy v občianskej spoločnosti, akceptujúcej v medzivolebnom období legálne, voľ-bami konštituovanú štátnu moc, ktorá metódami vládnutia a uplatňovaním mandátu delegovaného občanmi, napĺňa ducha ústavy. Legalita štátnej moci je v zásade podmienkou jej legitimity, ale aj legálne konštituovaná vládna moc, môže degenerovať porušovaním samotného práva, alebo zlyhaním v otázkach paralelných hodnotových systémov spoločnosti (nemorálnosť, po-dozrenia z korupcie, porušovanie medzinárodných záväzkov), na nelegitímnu, keď ju vlastní občania, alebo medzinárodné spoločenstvo, prestanú uznávať.
Občania teda, ako komplementárny fenomén , existujúci pri splnení predpo-kladov právneho štátu, neustále reflektujú a kontrolujú vládnu moc, ktorej prirodzená snaha o sebauplatňovanie a sebaobnovovanie, je podľa princípov občianskej spoločnosti závislá výlučne na udržaní si svojej legitimity.
Predpokladom zachovania legitimity moci v právnom štáte, je jej limitá-cia ňou samou, pod vládou zákona, („najskôr musíte vláde umožniť, aby kon-trolovala ovládaných, ale hneď nato ju musíte donútiť, aby kontrolovala sa-mu seba“ FEDERALISTA 51), a súčasne musí byť zabezpečená účinná kon-trola moci zo strany občana. Prvý predpoklad napĺňa teória deľby moci (Loc-ke, Montesquieu a tvorcovia americkej ústavy), pre realizáciu druhého pred-pokladu nie je možné vytvoriť žiadne právne nástroje, okrem inštitútov za-bezpečujúcich už bezprostredne prejav vôle občana (petičné právo, referen-dum, ombudsman, podnety na ústavný súd, resp. na všeobecné súdy), a je závislý na svetonázorovom uvedomení jednotlivcov, občanov štátu, ktorí sa angažujú na kontrole moci v štáte a realizácií funkcií štátu formou „tretieho sektora“ (záujmová samospráva, občianske združenia, politické strany). Tam, kde nie je občan, nemôže existovať ani prejav jeho vôle.
Tento uvedomelý prístup občana, resp. jeho reflexia štátnej moci, môže byť nazývaná ako „demokracia“.
Pred historickým poznaním o základných ľudských právach na slobodu a rov-nosť, demokracia v dnešnom poňatí jednoducho nemohla existovať, hoci sa toto slovo objavuje už v textoch antických filozofov. Predpokladom „demo-kracie“ je existujúca občianska sloboda aspoň v rozsahu, kedy štát neza-sahuje, (alebo ešte nie je schopný represie v kritickom období ohrozenia demokracie), do slobody prejavu a slobody šírenia myšlienok. V rozvinutých totalitných režimoch štát represívne zasahuje aj do osobnej slobody pohybu, pobytu a proti ľudskej dôstojnosti. (Moc ktorá prestala kontrolovať samu seba, sa prirodzene stáva vplyvnejšou, čím viac „nepriateľov“, odstráni a čím viac nepriateľov „proti nej stojí“. Rada si vyhľadáva nepriateľov „na odstrel“.)
Z pohľadu hodnotenia demokracie, ako štátneho režimu, ktorý súvisí s for-mou a metódami vládnutia (pozri formy štátu), ide o charakteristiku „právne-ho štátu“, v ktorom je právo najvyšším integrujúcim princípom spoločnosti, pretože platí rovnako pre občana, ako aj pre štátnu moc. Demokracia a právny štát sú rovnako neoddeliteľné pojmy, ako sloboda a rovnosť.
Demokracia, nadobúda aj právne inštitucionálny charakter ako slovo, používané v ústavách moderných štátov, ktoré odkazuje na hodnoty odvo-dené od historických skúseností s „nedemokratickými“ východiskami správy spoločnosti a následnými škodami na ľudskosti. V tomto kontexte demokra-cia ako ústavný predpoklad, alebo zásada, vyjadruje ducha ústavy a právneho poriadku, včítane jurisdikcie daného štátu, keďže sama „demo-kracia“, na rozdiel od písaného práva, ako výsledku legislatívneho procesu a/alebo rozhodovania súdov, nehmatateľná esencia slušnosti a ašpirácie ľudskej spoločnosti na ceste za realizáciou občianskej spoločnosti.
Demokracia teda sama osebe nie je cieľom, ale nástrojom na uplatňovanie hodnôt spoločnosti vo vzťahu k cieľu, ktorým je občianska sloboda a rovno-právnosť.
Demokracia sa bohužiaľ ako slovo, aj arogantne a propagandisticky zneužíva proti oponentom štátnej moci, alebo kritikom existujúcich pomerov v spoloč-nosti, a účelovo sa interpretuje ako želaný reálny výsledok spoločenského vývoja danej spoločnosti. Za všetky kritizované spoločenské nedostatky a neschopnosť vlády, alebo korupciu, sú potom paušálne obviňované peniaze, ktoré, akože chýbajú, a občan je vydávaný sčasti za hlupáka, a sčasti za nepriateľa demokracie (podľa toho, ako sa s ním ďalej rozhodne zúčtovať totalitná štátna moc).
Na záver je dôležité upozorniť najmä na tieto skutočnosti:
1/ demokracia je vláda ľudu na základe delegovania zástupcov a transpor-tu moci zo zdroja moci, ktorým sú občania, formou mandátu získaného vo voľbách, ktorými, mandátmi disponujú zvolení reprezentanti moci.
2/ demokracia je vláda ľudu na základe rozhodovania väčšiny, ktorá za-bezpečuje rozhodovací princíp pri realizácii štátnej moci, čo je nevyhnutným predpokladom chodu spoločnosti.
Väčšina sa však realizuje na princípe „limitovanej väčšiny“, obmedzova-nej občianskymi právami jednotlivca a a právom (politickej) menšiny. Demo-kratická budúcnosť demokracie je závislá na zameniteľnosti väčšín menšina-mi, a naopak, menšín väčšinami (Madison).
3/ medzi antimajoritné (protiväčšinové) nástroje zamedzujúce ľahké prevzatie moci väčšinou, patrí najmä miera rigidity ústavy (zložitosť právnej procedúry pri revízii ústavy) a model oddelenosti zdroja moci od repre-zentácie moci, realizovaný princípom nepriamej voľby.
Rozmanité metódy nepriamej voľby reprezentantov štátu (ústavných činite-ľov), vrátane sudcov nevylučujú, že väčšina získa absolútnu moc, ale zne-možňujú, aby sa to stalo rýchlo. Tento fakt „spomaľovania“ redukuje trans-formáciu moci transformáciu moci z rozdelenej na koncentrovanú, lebo „...neexistoval ani absolútny monarcha, ktorý by vo svojich rukách integroval toľké sily spoločnosti, ako nelimitovaná väčšina vybavená právom vydávať a súčasne vykonávať zákony“ (Tocqueville).
Historickým príkladom, kedy sa to stalo bolo hitlerovské Nemecko a staliniz-mus (Hitler aj Stalin koncentrovali moc celkom legálne).
4/ politický a ekonomický pluralizmus, ako neoddeliteľné charakteristiky demokracie, bývajú formou právneho inštitútu, vyjadrené slovom, podobne ako „demokracia“ v ústave. V tomto zmysle teda upozorňujú na ducha ústa-vy a právneho systému.
Obsahovo ide o slobodu prejavu a svetonázoru, ako aj slobodu šírenia myšlienok a názorov, včítane slobody združovania sa za týmto účelom v politických stranách (tretí sektor existencie ľudskej spoločnosti), ktorými sa garantuje slobodná a stála súťaž, ako súťaž politických programov.
Ekonomický pluralizmus znamená najmä slobodnú hospodársku súťaž v pod-mienkach voľného obchodu, garantovanú právom súkromného vlastníc-tva, ktoré sa generovalo ako právo využívať plody svojej práce. Je vyjad-rením prirodzeného práva človeka nadväzujúceho na II. generáciu ľudských práva súvisiacich s právom sociálne sa zabezpečiť.
5/ demokracia je nemysliteľná bez demokratických volieb. ( „Demokratické voľby“ je názvoslovne ustanovené slovné spojenie). Obsahovo ide o: vše-obecnosť volebného práva, rovnosť hlasov voličov, tajnosť volieb, pravidelné opakovanie volieb podľa procedurálneho systému voľby stanovenej zákonom, na úrovni priamej, ako aj nepriamej voľby, slobodnú súťaž kandidátov a ich programov, rešpektovanie výsledkov volieb občanmi, štátnymi orgánmi a po-litickými stranami, zákonná možnosť namietať regulérnosť volieb a možnosť overenia správnosti ich výsledkov s možnosťou ich zrušenia.
Volebné systémy, (väčšinový, pomerný, kombinovaný), na úrovni priamej, aj nepriamej voľby sa vyvíjajú, rovnako, ako sa vyvíja aj ľudské poznanie o štáte a spoločnosti, na príklade ktorého, poznania, je potrebné poukázať na dynamiku „živej demokracie“. V každom prípade je však potrebné si uvedo-miť, že princíp „reprezentatívneho“ mandátu, v protiklade k princípu fyloge-neticky staršieho imperatívneho mandátu, je vyjadrením a zabezpečením nezávislosti poslanca, a vylučuje jeho priamu zodpovednosť voči voličovi. Súvisí to s požiadavkou na oddelenosť zdroja a reprezentácie moci, a súčasne, naliehavo preferuje tajnosť demokratickej voľby, ktorá je samozrejmosťou na úrovni priamej voľby, ale je rovnako významná aj na úrovni nepriamej voľby, ktorá, tajná voľba, má vždy prednosť pred inak pro-cesne stanovenými spôsobmi ustanovenia reprezentantov štátu (dohodou politických strán, vymenovaním..).
Zlým príkladom z našej súčasnosti je nedávna akože voľba generálneho prokurátora, ktorá je jedným z totalitných produktov súčasnej vládnej koalície.
Demokracia, právny štát, občianska sloboda a rovnoprávnosť, legitimita štátnej moci, princíp limitovanej väčšiny, pluralita politických strán, demo-kratické voľby a tajná voľba sú slová a slovné spojenia, nesúce z hľadiska teórie štátu a práva konkrétny obsah a široký obsahový kontext. Ich dôs-ledné pochopenie je predpokladom občianskeho povedomia každého z nás.
Z hľadiska občianskeho princípu sú tieto pojmy neoddeliteľné, ide o „všetko, alebo nič“.
