Existencia noriem, pomocou ktorých verejná (štátna) moc určuje správa-nie ľudí, obmedzuje prirodzenú („prírodnú“) slobodu každého jednotlivca. Je-dnotlivci sa musia zriecť časti svojej prirodzenej slobody v prospech verejnej moci, reprezentujúcej spoločnosť ku ktorej patria, aby získali, alebo ochránili hodnoty nevyhnutné na zabezpečenie ich života, existenčnej istoty, zdra-via, majetku a osobného rozvoja.
Členovia spoločenstva podľa Kanta, postupujú verejnej autorite (mo-ci) časť svojej prirodzenej slobody, aby slobodu znovunadobudli, ako členovia spoločnosti, národa, resp. občania štátu.
Historicky pravda dochádzalo k transferu slobody jednotlivca na verejnú moc aj formou násilnej uzurpácie slobody jednotlivca (pozri históriu peňazí..., keď ovládať znamená mať, mať tým viac o koľko menej má ten druhý – to je pri-rodzený spôsob prežitia v prírode, ako protikladu ku spôsobu, a prirodzeným zákonom prežitia v integrovanej spoločnosti).
História neumožnila pretrvanie štátnych útvarov, kde integrita vnútorne roz-členenej spoločnosti na otrokov a slobodných, plebejcov a patríciov, podda-ných a panovníkov, bola závislá na uplatňovaní moci, za účelom prehlbova-nia nerovností medzi ľudskými bytosťami. Takto uplatňovaná moc sa priro-dzene vyčerpala, aj v súvislosti s nedostatkom materiálnych prostriedkov na technické zabezpečenie uplatňovania moci (porovnaj demografickú repro-dukciu proletariátu a históriu výrobného spôsobu podľa Marxa, teóriu ekono-mického vývoja podľa Schumpetera, teóriu nerovnovážneho rastu podľa Hir-schmana, a i.).
Historický fakt, že existovali a existujú štáty na základe uzurpácie slo-body časti populácie potvrdzuje, že nutnosť sociálneho života človeka je nespochybniteľná, ako je nespochybniteľná aj nutnosť určovania sprá-vania sa ľudí štátnou mocou, podľa práva, a to v histórii aj súčasnosti aj nespravodlivo, zákonným bezprávím, kedy právo daného štátu zakazu-je, alebo neuznáva základné ľudské práva (treba mať na pamäti, že Americ-ká deklarácia nezávislosti sa stala skutočnosťou až v r. 1776 a Deklarácia práv človeka a občana až v roku 1789).
Rudimentom uzurpácie slobody blížneho sú v súčasnosti prejavy sociálneho pudu u verejných činiteľov a ich snahy o výnimočné postavenie a spoločen-ské uznanie, spôsobmi, ktoré zneužívajú verejnú moc, napĺňajú charakteri-stiky korupcie a vo výsledku vedú k neoprávnenému obohacovaniu týchto „politikov“ peniazmi. Peniaze sú efektívnou „zálohou“ moci, a podľa situácie sú aj najvyššou mocou v ľudskom svete.
Ak ku transferu slobody jednotlivca na verejnú štátnu moc dochádza dobro-voľne, vzniká spoločnosť slobodných ľudí, v podmienkach právneho štátu, demokratického štátneho režimu. V modernom chápaní je spoločenská zmluva ústavou, v ktorej sú zakotvené práva a povinnosti obidvoch strán, tj. verejnej štátnej moci na jednej strane a občanov štátu na strane druhej.
Čo je štát?
Z praktického hľadiska pochopenia a „orientácie v slovnej zásobe spoločnos-ti“ (Echaudemaison), v súlade s teóriou práva, je štát normatívnou kon-cepciou existencie spoločnosti na základe práva. (Štát je II.sektor, pri-čom ekonomika je I. sektor existencie ľudskej spoločnosti). Štát je teda právnou inštitúciou. Ubi societas, ibi ius – kde je spoločnosť, tam je právo (Cicero).
Z predošlého výkladu, v ktorom sme dospeli až ku „spoločenskej zmluve“. Je jasné, že definovanie „hodnoty“, zakladá „normu“ a následne „normativitu“, ktorá sa týka hodnotových systémov, ktoré nevyhnutne existujú paralelne všade tam, kde existuje ľudská spoločnosť („koľko hláv, toľko názorov“). Akákoľvek hodnota, ktorá je názorovou zhodou skupiny a tým ju prakticky vymedzuje na základe zmluvného princípu, sa stáva pre túto skupinu dov-nútra, ale aj navonok, normou, ktorá ju dovnútra integruje a navonok odlišu-je od iných názorových skupín. Tam kde je ľudská spoločnosť, povedzme po-pulácia, musí teda existovať paralelne mnoho záujmových, názorových sku-pín, z hľadiska mnohých aspektov ľudského života, na ktoré sú tieto záujmy a názory zamerané. Tu sme dospeli k fenoménu integrity spoločnosti v jej širšom význame, kedy, niektoré hodnotové systémy a normativita skupín vnútri spoločnosti môže pôsobiť proinetgrujúco, alebo naopak, dezintegrujú-co z hľadiska vnútornej rovnováhy sledovanej spoločnosti.
Na tomto mieste sa opäť dostávame ku „spoločenskej zmluve“ , ako najvše-obecnejšie zameranému integrujúcemu princípu sledovanej spoločnosti v jej najširšom kontexte, ktorá, spoločenská zmluva, vyjadruje najzásadnejšie hodnoty, názorovú zhodu vlastnú väčšine skupín a názorových prúdov v spoločnosti.
V modernom štáte je spoločenskou zmluvou ústava, zákony, a v širšom zmy-sle právny systém, ktorého súlad s ústavou zabezpečujú osobitné inštitúcie (prokuratúra, ombudsman, Ústavný súd). „Spoločenská zmluva“, ktorú treba chápať abstraktne, sa obnovuje v pravidelných termínoch uskutočňovania demokratických volieb do zákonodarného zboru.
Ako subjekt medzinárodného práva je štát uznaný na základe medzinárod-ného práva. Svoje funkcie štát uskutočňuje na základe vnútroštátneho prá-va a podľa zásad medzinárodného práva (medzinárodné zmluvy). Všetky štátne inštitúcie (orgány a organizácie), majú byť kreované v súlade s ústavou a vykonávať svoje právomoci na základe zákona a v rozsahu podľa zákona. Teória práva rieši túto požiadavku teóriou delenia moci.
Ústavu je treba chápať ako „zákon zákonov“, najvyšší zákon, preto sa predpokladá, že akákoľvek právomoc štátnych orgánov v zmysle zákona, nie je protiústavná. V tomto zmysle chápeme štát ako právny štát, v ktorom vládnu zákony, nie ľudia.
Personálny substrát štátu sú: občania, cudzinci, apoliti, štátni funkcioná-ri, štátni zamestnanci.
Vecným substrátom štátu je: územné vymedzenie, prírodné bohatstvo, hnuteľný a nehnuteľný majetok štátu, nehmotný vecný substrát, ktorým je tradícia, skúsenosti a praktická aplikácia mechanizmov riešenia vnútorných a zahraničných konfliktov, technika diplomacie, protokol.
Organizačno-normatívnym substrátom štátu je: právny systém, ktorý upravuje organizáciu a usporiadanie štátnych inštitúcií, a ich funkcie a vzťahy ku občanom.
Prečo práve štát ako „právna inštitúcia“? Pretože, ak spoločenskou zmluvou myslíme ústavu, ktorá vyjadruje najzásadnejšie hodnoty a názoro-vú zhodu vlastnú väčšine skupín a názorových prúdov v spoločnosti, potom je právny systém štátu, ktorý je založený ústavnosťou, najvyšším integru-júcim normatívnym systémom spoločnosti.
Voči pluralite normatívnych systémov v spoločnosti prirodzene prítomných, sa právo vymedzuje monizmom, to znamená, že je v danom štáte len jedno, a „samo právo znamená štát“, a na rozdiel od iných normatívnych systémov (neprávnych noriem) je charakteristické aj:
1/ štátom stanovenou formou z hľadiska procedúry tvorby zákonov, ako aj z hľadiska výsledku zákonodarnej činnosti príslušných orgánov vo forme písaného zákona, aby bola zabezpečená všeobecná záväznosť právnej normy,
2/ inštitútom štátneho donútenia, ako nutnosti uplatnenia práva voči subjektu, ktorý sa odmieta podrobiť povinnosti uloženej zákonom, alebo, ak koná protiprávne, je nutné takéto konanie znemožniť.
Monizmus práva, štátom stanovená forma práva a štátne donútenie sú zá-kladným predpokladom právnej istoty občana, teda každého jednotlivca v spoločnosti.
