Štát, ako sme už definovali, je normatívnou koncepciou existencie spo-ločnosti na základe práva. Túto definíciu je potrebné vysvetliť ako synté-zu dvoch skutočností:
1/ „Normatívna koncepcia na základe práva“ je právo. Teória práva definuje právo, ako podstatu, ktorej „dvojjedinosť“ je charakterizovaná ob-sahom a formou.
2/ „Existencia spoločnosti na základe práva“ je dynamickou štruktú-rou, živou spoločnosťou ľudí, integrovaných ako „spoločnosť“ na základe „spoločenskej zmluvy“, ktorej vnútorná rovnováha je neustále narúšaná de-zintegračnými činmi jednotlivcov a záujmových skupín.
Kým právo samo osebe je len „koncepciou“, štát je živou existenciou spoloč-nosti. Z pohľadu jednotlivca je štát realitou, ktorej sa podriaďujeme, pretože ju nespochybňujeme, pretože je tu nezávisle na našej vôli. Akceptujeme ná-stroje výkonu štátnej správy (úrady), akceptujeme záujmy spoločnosti, kto-ré sú štátom chránené (priestupkové, trestné a správne právo), a možno až po prečítaní tejto vety sme si uvedomili, že hovoríme o štátnej moci.
Moc je teda to, čo odlišuje pojem právo od pojmu štát.
Obsah práva aj štátu je rovnaký. Je to princíp verejnej autority, na jednej strane, v komplementarite ku spoločnosti občanov, na druhej strane. Z hľa-diska jednotlivca, obsahom práva a štátu sú jeho práva a povinnosti, ako subjektu práva.
Forma práva je obsah vyjadrený jazykom a písmom – v užšom slova zmysle je konkrétnou formou práva, všeobecne záväzný výsledok legislatív-nej činnosti orgánu tvorby práva – písaná ústava, zákony, vykonávacie právne predpisy (všeobecne záväzné právne predpisy - vyhlášky, opatre-nia, výnosy vychádzajúce v Z.z.).
V širšom význame slova sa pod formou práva rozumie aj legislatívny proces ako celok – štruktúrovaná činnosť zákonodarnej moci, od najvyššieho záko-nodarného orgánu, až po správne predpisy na úrovni samospráv.
Forma štátu je organizácia činností, (existujúca živá spoločnosť ľudí), ktorou sa prejavuje moc, sústredená na základe práva (rozumej obsahu práva, ako je vysvetlené vyššie). Formu štátu teda treba chápať ako organizáciu jeho činností, na základe moci, ktorú je potrebné nazývať „právo-moc“, pretože je na základe obsahu práva, a navonok ju vnímame ako funkcie štátu.
Štátna moc je teda právomoc, a to na jednotlivých stupňoch organizácie štátu, od zákonodarného zboru, cez orgány exekutívy a prezidenta, cez nezávislé súdy, až po hierarchicky (vertikálne) štruktúrované správne orgá-ny (úrady). Všetka moc, ktorou sa má prejavovať štát dovnútra, teda voči občanom, ako aj navonok, teda voči zahraničiu, je moc podľa práva, teda právomoc.
Uplatňovaním moci výhradne na základe práva a podľa práva je štát právnym štátom.
Je potrebná si uvedomiť rozdiel medzi „mocou“ (zvôľa, teror, uzurpácia slo-body, peniaze) a „právomocou“, ktorá je prejavom štátu (výlučne právneho štátu), na základe obsahu práva a uplatňovaná procesne, teda spôsobom podľa práva, ktoré je najvyšším normatívnym hodnotovým systémom danej spoločnosti a má monistickú charakteristiku, to znamená, že oproti paralel-ným hodnotovým systémom v danej spoločnosti sa uplatňuje suverénne (ne-závisle a neobmedzene).
Funkcie štátu môžeme zjednodušene a stručne vymedziť ako:
1/ tvorba noriem (práva) organizujúcich život spoločnosti ako výraz spo-ločenskej vôle (parlament, poslanecký mandát, voľby)
2/ suverénne, teda zvrchované uplatňovanie právomoci za účelom ochra-ny práva (aj v táto veta prehľadne odlišuje pojmy moc - štát – právo)
3/ nezávislá jurisdikcia (tzn. rozhodovanie súdov v podmienkach demokratického režimu)
Vnútorné funkcie štátu sú: ochrana práv a slobôd občanov, ochrana sú-kromného a verejného majetku, ochrana verejného poriadku, ochrana prírody a kultúry spoločnosti, zabezpečovanie a tvorba pravidiel pre hospodársku činnosť podľa vedeckých poznatkov ekonomickej vedy.
Vonkajšie funkcie štátu sú: zabezpečovanie hospodárskej a politickej (svetonázorovej) spolupráce s inými štátmi a medzinárodnými organizáciami, obrana pred vonkajšou agresiou, vytváranie priaznivej predstavy (svetoná-zoru) o štáte, o význame a nutnosti ochrany ľudských práv, o kultúre a dedičstve spoločnosti, o podmienkach hospodárskej spolupráce a nutnosti ochrany globálneho ekosystému.
Potrebné je upozorniť našich politikov, že najlepšou zahraničnou politikou malých štátov, je ich vnútorná politika, to znamená charakter a spôsob realizácie vnútorných funkcií štátu. Najlepšou vnútornou politikou veľmocí, je ich zahraničná politika.
