Právu je vlastný obsah a forma.
Obsahom práva je princíp verejnej autority – štátu, na strane jednej, a spoločnosti občanov, na strane druhej. Z hľadiska jednotlivca, obsahom práva sú jeho práva a povinnosti, ako subjektu práva.
Právne i neprávne normy formou zákazov príkazov a dovolení vyjadrujú spo-ločne zdieľané hodnoty danej spoločnosti a zabezpečujú ich stanovením a vyjadrením následkov, ktoré postihujú toho, kto ich nerešpektuje.
Forma práva je obsah vyjadrený jazykom a písmom – v užšom slova zmysle je konkrétnou formou práva, všeobecne záväzný výsledok legislatívnej čin-nosti orgánu tvorby práva – písaná ústava, zákony, vykonávacie právne predpisy (všeobecne záväzné právne predpisy - vyhlášky, opatrenia, výno-sy vychádzajúce v Z.z.).
V širšom význame slova sa pod formou práva rozumie aj legislatívny proces ako celok – štruktúrovaná činnosť zákonodarnej moci, od najvyššieho zá-konodarného orgánu, až po správne predpisy na úrovni samospráv.
1./ normatívne právne akty – výsledok normotvornej činnosti subjektov tvorby práva – vydaná a platná legislatíva. Normatívny právny akt sa vyz-načuje všeobecnosťou s hľadiska osobnej pôsobnosti (všeobecne zá-väzný právny predpis – „zákon platí pre každého“), ako aj vecnej pôsob-nosti (tzn. veci ako predmetu, úkazu atď. ktorá má byť regulovaná resp. ustanovená právnou normou).
Normatívne právne akty sú hierarchicky systemizované: 1.ústava 2.ústavné zákony 3.zákony (výsledky referenda) 4.vykonávacie právne pred-pisy a všeobecne záväzné nariadenia orgánov miestnej štátnej správy a územnej samosprávy.
Vykonávacie právne predpisy sú jednak:
- vydávané vládou na základe generálnej delegácie moci danej ústavou, kontrola súladu je kompetenciou ústavného súdnictva
- vydávané orgánmi miestnej štátnej správy a územnej samosprávy na základe splnomocnenia zákona a v jeho medziach a musia byť v súlade s platnou nadradenou legislatívou. Vykonávacie predpis nesmú najmä: rozširovať oblasť právnej regulácie nad rámec zákona, vypĺňať medzery v zákone, meniť, alebo korigovať ustanovenia zákona
Pozn: Medzinárodné zmluvy majú silu ústavného zákona, ale v zásade musia byť prerokované v parlamente a uznané parlamentom formou zákona, a až následne ratifikované. Podmienkou je, že ich predmetom sú ľudské prá-va a základné slobody a zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slo-bôd.
2./ individuálne právne akty – výsledok aplikácie práva – rozhodnutie štátneho orgánu na základe zákona. Individuálny právny akt sa, na rozdiel od normatívnych aktov, vyznačuje individualizáciou a konkretizáciou subjek-tu a predmetu (veci) na ktoré sa vzťahuje.
3./ organizačné akty – sú vydávané orgánmi samospráv a štátnymi orga-nizáciami (orgány verejnej správy o.i.). Ich záväznosť pôsobí len dovnútra orgánu, vyplýva zo zmluvného princípu, a teda súhlasu subjektu (jednotliv-ca), na ktorý sa vzťahujú, s ich obsahom.
Organizačné akty nie sú všeobecne záväznými predpismi a nesmú byť s nimi v rozpore! (cave: nikto sa nesmie dopredu vzdať svojich občianskych práv, ak by sa ich aj vzdal, je tento úkon neplatný).Vnútorná záväznosť organi-začných aktov záujmovej samosprávy, (aj stanovy politických strán), vyda-nej v súlade s platným právom, vyplýva z určeného spôsobu jeho uznania štátom – overené vyšším samosprávnym orgánom, alebo spravidla príslušným ministerstvom (signácia).
4./ precedens – (americký systém) - ak sa určitým súdnym, alebo správ-nym rozhodnutím rieši nejaká nová situácia, /ktorá nenašla „svoj obraz“ v zákone – zákonodarca na ňu nemyslel/, a toto rozhodnutie potvrdí najvyšší súdny orgán. Potom rozhodnutie najvyššieho súdneho orgánu nadobudne všeobecne záväzný normatívny význam a charakter zákona (individuálny právny akt tu nadobudne všeobecnú záväznosť).
Pozn. V kontinentálnom práve sa uplatňuje sudcovská tvorba práva de facto (prameňom práva nie je de iure), v prípadoch, kedy sa rozhodnutia najvyššieho súdu berú do úvahy v rozhodovaní všeobecných súdov. Význam to má vo vyplňovaní medzier v zákonoch a vyrovnanie sa s novými situácia-mi a právnymi problémami.
Štruktúra právnej normy. Moderná teória práva určuje „zdvojenú štruktú-ru právnej normy“. Princípom je negácia primárnej povinnosti, ktorá zakladá novú podmienku, ktorá spôsobuje vznik sekundárnej povinnosti. Vznik sekun-dárnej povinnosti je logickým následkom porušenia primárnej povinnosti.
Za podmienky „non-A“ , má byť „B“.
Logická štruktúra právnej normy nie je synonymom pre štruktúru normatív-neho právneho aktu, v ktorom je prostredníctvom právneho jazyka vyjad-rená. Pod štruktúrou normatívnych právnych aktov rozumieme ich členenie na časti, hlavy, oddiely, články, paragrafy, odseky, písmená.
Platnosť a účinnosť právnych noriem (PN). Právne normy platia na urči-tom teritóriu (v štáte), v určitom čase, a vzťahujú sa na fyzické a právnické osoby – ide o: teritorialitu, temporalitu a personalitu.
1.temporalita pávnej normy znamená jej vznik v čase, dňom zverejnenia. Udáva platnosť PN. Účinnosť nadobúdajú PN v zmysle generálnej klauzuly pätnástym dňom po ich zverejnení v Z.z., ak nie je určené inak. PN zanikajú z: vonkajčích dôvodov - derogáciou orgánom s normotvornou právomocou (novelizácie, rekodifikácia, výlučne zrušovacia akty), alebo z vnútorných dôvodov – terminovanie normy v sebe samej – určené, že platí do xy a zaniká dňom xy, alebo nastane zánik PN, ako právny následok – pri násilnom prevzatí štátnej moci, alebo pri zániku efektívnosti právnej normy, keď sa ako zastaralá prestala používať.
2.intertemporalita – prechodné ustanovenia – čiže režim prechodného spolupôsobenia skoršieho a neskoršieho práva. V čase pôsobenia prechod-ných ustanovení sa v stanovenom rozsahu používajú skoršie PN (lex prior), ktorých platnosť a účinnosť zanikla, a naopak dočasne sa nepoužívajú nes-koršie normy (lex posterior), ktorých platnosť a účinnosť vznikla.
3.aretroaktivita – všeobecne platný princíp, že PN pôsobia v zásade do budúcnosti, čím je založená ochrana občianskej slobody jednotlivca a ochra-na ním nadobudnutých práv v minulosti (právna istota). Súčasťou spoloč-ných, záverečných a prechodných ustanovení normatívneho právneho aktu sú aj ustanovenia, ktoré deklarujú aretroaktivitu.
4.retroaktivita – je spätným pôsobením neskoršej PN do minulosti, pritom natrvalo vymedzuje rozsah a charakter pôsobenia neskoršieho aktu do minu-losti, trvalosť je daná dobou ich platnosti a účinnosti.
5.teritoriálna a personálna pôsobnosť – PN pôsobia na celom teritóriu štátu (ius universale), alebo na niektorej jeho časti (ius particulare) - pritom ide o všeobecnú osobnú pôsobnosť na občanov tohto štátu, rovnako ako na osoby bez štátneho občianstva (apoliti), aj na osoby s viancnásobným ob-čianstvom (bipoliti) a na právnické osoby.
Výnimkou zo všeobecnej osobnej a teritoriálnej pôsobnosti sú diplomatické imunity a výsady (tzn. exteritoriálne osoby examptované – vyňaté s juris-dikcie štátu). Výnimku so všeobecnej pôsobnosti majú aj poslanci (historicky inštitút imunity poslancov vznikol v anglickom práve) a sudcovia ústavného súdu. V trestnoprávnych veciach súhlas na stíhanie dáva teda NR resp. ústavný súd.
Imunita sudcov všeobecných súdov nie je výslovne založená, ale platí, že NR odvolá sudcu až keď bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, alebo na základe rozsudkov špeciálneho disciplinárneho súdu.
Medzinárodné právo upravuje vzťahy štátov navonok, subjektom sú suve-rénne štáty. V modernom chápaní sa uznáva sebaurčujúce právo národov a práva menšín v prostredí internacionalizácie a zdokonaľovaním ochrany práv I. a II. generácie ľudských práv a s rozvojom III. generácie ľudských práv. Výsledkom tohto chápania je, že za určitých okolností sú aj jednotlivci sub-jektami medzinárodného práva. Súčasne je to východisko pre monistické teórie vzťahu vnútroštátneho a medzinárodného práva – „právo je len jed-no“.
Vstup prvkov medzinárodného práva do vnútroštátneho práva sa uskutočňu-je spôsobom stanoveným vnútroštátnym právom v zásade dvoma princípmi:
1. generálnou transformáciou : tzn. ústava, alebo zákon obsahujú odkazujú-cu právnu normu, odvolávajúcu sa na medzinárodné právo
2. špeciálnou transformáciou: legislatívny proces prijatia medzinárodného práva – tzn. že zákonodarný zbor hlasovaním vysloví súhlas s medzinárod-nými politickými zmluvami (chartami), hospodárskymi zmluvami atď. Nasledu-je ratifikácia zmlúv hlavou štátu a nakoniec uverejnenie ratifikovanej zmluvy v Z.z.
3. kolízne normy: stanovujú určením hraničného kritéria, podľa práva ktorého štátu treba postupovať v právnych vzťahoch s cudzím prvkom. Cudzím prv-kom môže byť jeden (alebo viaceré) zo subjektov právneho vzťahu, alebo predmet právneho vzťahu.
Komunitárne právo – právny systém EÚ je osobitý právny systém odlišný od medzinárodného práva ako aj od vnútroštátneho práva členských štátov EÚ. Princípom je stotožňovanie vnútroštátnych právnych systémov člen-ských štátov – negociácia (približovanie) ku podmienkam všeobecne stano-venými pre politický a hospodársky systém pristupujúcej krajiny (demokra-tický štátny režim, pluralita politických strán, ochrana ľudských práv, voľný trh, slobodná hospodárska súťaž).
Komunitárne právo začína pôsobiť na teritóriu príslušného štátu okamihom vzniku platnosti dohody o pristúpení. Komunitárne právo má prednosť pred vnútroštátnym právom, a má priamu účinnosť z hľadiská subjektívnej a teri-toriálnej pôsobnosti. Členské štáty EÚ sa tým dobrovoľne zriekajú časti svo-jej suverenity.
Európa používa nasledovné inštitucionalizované nástroje normotvorby:
1. primárne právo Únie – zakladajúce zmluvy členských štátov a kreácia orgánov únie + zmluvy o pristúpení nových členov
2. sekundárne právo Únie – akty, ktoré príjmajú orgány únie podľa zakla-dajúcich zmlúv, vždy v úvodných ustanoveniach odkazujú na akty primár-neho práva, ktoré obsahujú generálne splnomocnenie na ich vydanie.
Ide o: nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská – moder-ný spôsob komunikácie vo vnútri Únie o hľadaní jednotného práva pre celú Európu.
„Nariadenia“ majú silu všeobecne záväzného právneho predpisu (na „to“ už v EÚ dozrel čas), na druhej strane „odporúčania a stanoviská“ nie sú právne záväzné, takže nezakladajú právne povinnosti a nároky.
3. orgány Únie: Európsky parlament, Rada Únie, Komisia Únie, Dvor audíto-rov Únie, Súdny dvor Únie.
4. členské štáty: v ich normotvorbe musí dominovať idea harmonizácie.
„Veľké právne systémy“ – ide o právne kultúry popisované v odbornej literatúre na základe spoločných charakteristických čŕt vychádzajúcich z blízkosti kultúr, tradícií, spoločenských hodnôt a politického myslenia.
1. kontinentálny právny systém – korene v rímskom práve, právo sa tvorí najvyšším štátnym (zákonodarným) orgánom, pritom je uplatnené trojdelenie moci. Súdy a iné orgány aplikácie práva sú oprávnené právo nachádzať.
2. angloamerický právny systém – základnú koncepciu tvorby práva pred-stavuje sudcovská tvorba práva – súdny precedens. Sústava zákonov a nariadení je produkovaná najvyššími štátnymi orgánmi (law in books – sta-tue law) a vlastne neplatí, až pokým sa neaplikujú konkrétne ustanovenia na konkrétny prípad. Až po aplikácii nadobudnú skutočný právny význam, ako súdny precedens, ktorý musí byť v každom nasledujúcom rovnakom prípade znovu rovnako aplikovaný (law in action).
3. náboženské a tradičné systémy práva – islamské, hinduistické, africké právo, právne systémy ďalekého východu, (čínske a japonské právo) – CAVE! Huntington: „Svet nie je jeden“.
„Procesné a hmotné právo.“
Hmotné právo je obsah práva. Procesné právo je právne stanovený postup ako nástroj hmotného práva, ktorý predpisuje konkrétny postup subjektov sporného právneho vzťahu, stanovujúci práva a povinnosti účastníkov kona-nia, osobitne štátnych orgánov ochrany práva v procese aplikácie hmotného práva.
Napríklad: Občiansky súdny poriadok určuje spôsob prejednávania a rozho-dovania vecí vyplývajúcich z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných hmotnoprávnych vzťahov, o.i. definuje spôsobilosť účastníkov konania, zastúpenie účastníka advokátom, otázku príslušnosti k súdu, vyko-návania dôkazov, platenia trov konania, opravných prostriedkov – odvolania, obnovy konania a dovolania, výkon rozhodnutia.
Obdobná je funkcia správneho konania a trestného práva procesného.
Realizácia práva je uskutočňovanie platného práva v právnych vzťahoch medzi subjektami práva, v ktorých vystupujú ako nositelia oprávnení, povinností a právomocí.
- 1. konanie / nekonanie je právnym úkonom /alebo protiprávnym úkonom/ iba v prípade, ak spôsobuje právne následky, ktoré s takýmto konaním /alebo nekonaním/ právne predpisy spájajú – viz. štruktúra a vecný obsah právnej normy.
- 2. právne povinnosti vznikajú jednak priamo vychádzajúc /prameniac/ z normatívnych právnych aktov, a jednak nepriamo – zo záväzkov, ktoré vy-chádzajú /pramenia/ zo zmlúv uskutočnených na základe normatívnych právnych aktov /teda v súlade s nimi/.
- 3. korelatívnosť právnych vzťahov – právo jedného zo subjektov zod-povedá povinnosti druhému zo subjektov a vice versa, napríklad z kúpnej zmluvy, vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odov-zdať a kupujúcemu súčasne vzniká povinnosť predmet kúpy prevziať a za-platiť dohodnutú sumu.
- 4. v kontexte štruktúry právnej normy /zdvojená štruktúra „non-A“ má byť „B“/ primárna hypotéza – tzn. predpoklad, zakladá primárnu dispozíciu – tzn. povinnosť, ktorej negáciou sa zakladá sekundárna hypotéza – tzn. povinnosť a súvisejúca sekundárna dispozícia – tzn. následok.
Primárna hypotéza je predpokladom právneho vzťahu, pretože stanovuje za akých podmienok /situácie/ a so zreteľom na aký subjekt, a aký objekt, má nastať určité správanie, v prostredí platného práva v zmysle všeobecnej záväznosti právnych predpisov zakladajúcich povinnosť pre všetkých obča-nov, ako subjekty práva.
- 5. právna skutočnosť je skutočnosť – reálna životná situácia, ktorá na-pĺňa podmienky primárnej hypotézy, a obsiahnutý subjekt /subjekty/ a predmet /vec/ sa tým ocitajú v právnom vzťahu /voči spoločnosti, alebo voči druhému občanovi, resp. právnickej osobe/
- 6. právny vzťah je dynamická, časovo obsiahnutá entita, ktorá si vynu-cuje právne, /alebo protiprávne/ konanie, /alebo nekonanie/. V súlade so zákonom dochádza k právnemu konaniu, v rozpore zo zákonom dochádza k protiprávnemu konaniu – tzn. negáciou primárnej dispozície je založená se-kundárna hypotéza zakladajúca sekundárnu dispozíciiu, ktorá určuje násle-dok.
- 7. podmienky popísané ako primárna hypotéza /objekt -predmet, subjekt, situácia/ sa vyjadrujú buď disjunkciou – taxatívne vymedzené jednotlivé konkrétne podmienky, alebo konjunkciou – kumulatívna podmianka, kedy splnené musia byť všetky čiastkové podmienky.
CAVE: právna skutočnosť ... právny vzťah ... právne následky
- 8. právne konanie je prejav vôle v správaní, smerujúci ku vzniku, zmene, alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto preja-vom vôľového správania spájajú.
- 9. prejav vôle sa uskutočňuje výslovne, alebo iným spôsobom, ktorý nev-zbudzuje pocybnosti o tom, čo chcel subjekt práva vyjadriť. Tam, kde nie je prejav vôle, nie je ani právny úkon.
- 10. spôsobilosť – subjekt, ktorý prejavuje svoju vôľu, musí mať právom stanovenú a požadovanú spôsobilosť mať práva, ako aj spôsobilosť na práv-ne konanie.
- 11. náležitosťami vôle sú sloboda vôle, vážnosť vôle a neomylnosť vôle. Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, inak je neplatný.
- 12. náležitosti prejavu vôle sú zrozumiteľnosť, určitosť a forma prejavu vôle. Ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon, alebo dohoda účastníkov zmluvného vzťahu, je neplatný. Pokiaľ ide o omyl v samej vôli /vynútený omyl z nedostatku informácií pri rozhodovaní/, právo stano-vuje neplatnosť právneho úkonu.
Právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádza-júcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie / tohto právneho úkonu/ rozhodujúca, a osoba, ktorej bol určený /tento právny úkon/ tento omyl vyvolala, alebo o ňom vedela.
- 13. náležitosti objektu právneho úkonu je jeho možnosť a dovolenosť podľa práva. Zakázané sú všetky úkony, ktoré by zasahovali do práv iných a boli by v rozpore s dobrými mravmi.
- 14. druhy právnych úkonov:
- jednostranné /vyžadujú prejav jednostrannej vôle – napr. testament/
- dvojstranné /vyžadujú prejav vôle oboch strán zmluvy/
- formálne – zákon vyžaduje stanovenú právnu formu /písmom ., u notára.../
- neformálne – nevyžaduje s určitá forma
Protiprávne konanie je prejav vôle, ktorým subjekt porušuje povinnosti stanovené platným právom /resp. záväzkom/. Protiprávne konanie sa roz-deľuje na:
- 15. zavinené protiprávne konanie – tzn. delikt je založené subjektívnou právnou zodpovednosťou – tzn., že subjektívna zodpovednosť sa vždy spája so zavinením
- 16. nezavinené protiprávne konanie je spojené s objektívnou /predmet-nou, teda vecnou/ zodpovednosťou, teda zodpovednosťou za výsledok.
- 17. zavinenie je definované ako vnútorný psychický vzťah toho, kto po-rušuje právo, ku vlastnénmu protiprávnemu konaniu a k jeho protiprávnemu následku. Záväzková zodpovednosť vzniká na základe protiprávneho kona-nia, ktoré je v rozpore s právnymi povinnosťami vyplývajúcimi zo záväzko-vého právneho vzťahu /cave: zmluvný princíp/.
- 18. právne domnienky /prezumpcie/ - predpokladajú s určitosťou právnu skutočnosť ako reálnu /virtuálna právna skutočnosť/ a to na základe dlhodo-bej ľudskej skúsenosti z rôznych oblastí spoločenského života. Právnu dom-nienku vždy zakladá konkrétna existujúca právna skutočnosť.
Nevyvrátiteľná právna domnienka je domnienka o znalosti zákonov a o správnosti právnych aktov Predpokladá sa totiž, že uverejnením v Z.z. sa normatívny právny akt stáva známym každému.
Vyvrátiteľná právna domnienka je otázkou skúmania predpokladaného stavu /súdom/, kedy je nutné dokázať správnosť, alebo vyvrátiť domnienku, a zistený fakt sa potom uplatní ako právna skutočnosť.
- 19. právna udalosť je právna skutočnosť, ktorá vzniká nezávisle od vôle ľudí, resp. subjektov práva, /prírodné javy/, a s ktorou platné právo, /alebo zmluvné záväzky/, spája vznik právneho vzťahu. Poistné zmluvy napríklad.
Pozn: plynutie času je tiež dôležitá právna udalosť , kedy ide o referenčný medzník, vymedzujúci vznik, zmenu, alebo zánik právneho vzťahu /nadobud-nutie platnosti a účinnosti normatívnych aktov, zmluvných vzťahov atď.. od – do.../.
- 20. premlčanie – plynutie času, v dôsledku ktorého, právny nárok vyplý-vajúci z určitého právneho vzťahu, prestáva existovať skončením právneho vzťahu, uplynutím určitého času.
CAVE! na premlčanie súd prihliadne len na námietku! Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe, ktorú ustanoví zákon. /trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby 5 až 10 rokov podľa hornej hranice trestnej sadzby. Preml-čateľný je v určitých prípadoch aj výkon trestu/.
Nepremlčateľné práva – vlastnícke práva, výkon trestu uloženého za vraždu, za ublíženie na zdraví a za obmedzovanie osobnej slobody.
Pozn.: Pri premlčaní zaniká právny nárok, ale nezaniká subjektívne oprávne-nie /nárok/ - preto aj premlčané právo možno uskutočniť /naplniť/. Plnenie takto nie je priamo zákonom vynútiteľné, ale zákon ho schvaľuje ako tzv. „naturálne obligácie“. Ak sa raz uskutoční, subjektívne právo sa považuje za naplnené, a už sú protiprávne akékoľvek ďaľšie nároky v súvislosti s pred-metnou vecou.
- 21. preklúzia je prepadná lehota, kedy zaniká nielen právny nárok, ale aj subjektívne právo.
- 22. subjekty právneho vzťahu sú fyzické a právnické osoby uznané v právnom slova zmysle – tzn. z hľadiska súhrnu oprávnení a povinností, ktoré im právo /právny systém/ priznáva.
Stanovený je rozsah spôsobilostí mať práva /napr. spôsobilosť na právne úkony po dovŕšení dospelosti u FO + duševné zdravie, občianska bezúhon-nosť, príp. rodinný stav, štátne občianstvo/.
- 23. právna subjektivita je spôsobilosť právne konať. Každý, kto je spô-sobilý právne konať, je súčasne spôsobilý konať deliktuálne – v rozpore so zákonom, a teda spôsobilý niesť právne následky. Vlastným protiprávnym konaním subjekt zakladá vlastnú právnu zodpovednosť.
-24. právna spôsobilosť v súvislosti s predchádzajúcim bodom, môže byť obmedzená priamo zo zákona – neplnoletosť /pozor! Mladiství od 15 – 18 r. sú čiastočne zaťažený trestnoprávnou zodpovednosťou/, resp. súdom / na základe iných dôvodov/.
-25. právnickými osobami sú: združenia právnických /PO/, alebo fyzic-kých osôb /FO/, účelové združenie majetku /charita, nadácia, nezisková organizácia/, jednotky územnej samosprávy, iné subjekty o ktorých to ustanovuje zákon /najmä štát reprezentovaný, štátnymi organizáciami a inštitúciami – verejnoprávny rozhlas a televízia/.
FO sa narodí, PO sa zakladá /zakladacia listina , spol. zmluva/ a vzniká /zápisom do OR/. PO vzniká aj zo zákona /okrem už uvedených aj štátne fondy, polícia, armáda, inak je zriaďovanie PO upravené aj zákonom o združovaní v politických stranách, stavovských komorách .../.
PO pôsobia jednak v oblasti súkromného práva – obchodné spoločnosti, jednak v oblasti verejného práva /štátne organizácie , VÚC, politické stra-ny, komory/. PO sú zriaďované vždy za určitým účelom, charakterizované sú: vnútornou organizáciou, substrátom a účelom.
Substrát PO je tvorený jednak personálnou zložkou: týka sa spoločností a združení, z materiálneho hľadiska spoločnosti disponujú imaním, jednak ma-jetkovou zložkou: týka sa nadácií a fondov – v princípe ide o združenie fi-nancií z darov, príspevkov, verejných zbierok, aj z podnikateľskej činnosti. Zriaďovateľ nadácie o.i. určí aj spôsob použitia prostriedkov s určením cie- ľa /rozvoj kultúry a i.../. Nadácia vzniká registráciou na príslušnom štátnom orgáne. Štatutárnym orgánom je správna rada.
Platné právo určuje tiež dôvody zániku PO, PO zaniká dňom výmazu z OR.
- 26. objekt právneho vzťahu: je vec /predmet/, ktorá sama osebe, za stanovených okolností /právne skutočnosti/ vynucuje právny vzťah dotknu-tých subjektov.
Ide o: 1. hnuteľné a nehnuteľné materiálne veci, 2. práva a oprávnené záujmy FO a PO vyplývajúce zo záväzkových vzťahov, 3. súkromnoprávne veci veci založené občianskym princípom a normatívnymi aktami /aj trest-noprávne veci/, 4. autorské práva - oprávnené záujmy spojené s tvorivou ľudskou činnosťou
Pozn.: Rekapitulácia – Aplikácia práva je procesným právom upravený postup a činnosť štátnych orgánov smerujúca k vydávaniu individu-álnych právnych aktov – vztiahnuté na konkrétne kauzy.
- 27. individuálne právne akty delíme podľa právomocí štátnych orgánov, ktoré ich vydávajú na
1./ rozhodnutie sporu 2./ uloženie trestu 3./ správne akty – vrátane aktov dozoru a dohľadu /vydávanie správnych rozhodnutí, povolení, regis-trácia obchodných spoločností a i./
Spor: navrhovateľ sa domáha rozhodnutia o určitom právnom nároku na súde. Existuje možnosť mimosúdneho rozhodnutia sporu – neštátne rozhod-covské orgány – vec sa prejednáva v rozhodcovskom konaní /na základe pí-somnej rozhodcovskej zmluvy, alebo sú zo zákona stanovené stále rozhod-covské súdy/. Rozhodcovské konanie je na rozdiel od súdneho konania nielen neformálne, ale v zásade aj jednoinštančné, takže rozhodnutie je okamžite vykonateľné a konečné. Preskúmanie rozhodnutí rozhodcov je možné len pri hrubom porušení procesných pravidiel. Mimosúdne riešenie sporov je často aplikované v oblasti pracovného a rodinného práva
- 28. individuálne právne akty sa delia aj na deklaratórne a konštitutívne.
Deklaratórne rozhodnutie – potvrdenie o relevantnosti sporného právneho vzťahu – teda faktickej existencii navrhovanej právnej skutočnosti /napr. manželstvo trvá, výklad pracovnej zmluvy bol zo strany navrhovateľa správ-ny.../
Konštitutívne rozhodnutie – zakladá nový právny stav, kedy navrhované nové skutočnosti súd uznal za právne relevantné skutočnosti – tým sa zakladá vznik, zmena, alebo zánik právneho vzťahu /rozvod manželstva/.
- 29. V občianskom súdnom konaní sa rozlišuje medzi:
1./ konaním právo nachádzajúcim /rozhodnutia/
2./ konaním právo vykonávajúcim / exekučné konanie – vypývajúce z „judikovaného“ práva/
- 30. štádiá aplikačného procesu
/podobne ako legislatívny proces teda príjmanie právnych noriem má niekoľ-ko štádií, tak aj aplikačný proces /občianske súdne konanie, trestné kona-nie, správne konanie/ má niekoľko štádií:
1. začatie konania /prípravné konanie – prokuratúra, predbežné prejed-nanie občianskoprávnych vecí/, 2. dokazovanie /zisťovanie skutočného stavu veci s následnou interpretáciou príslušnej právnej normy, 3. rozhod-nutie, či ide o právne relevantnú skutočnosť a následná právna kvalifi-kácia stavu kauzy/, 4. rozhodnutie /vydanie individuálneho právneho aktu/, 5. právopaltnosť rozhodnutia /po vzniku právopaltnosti už nie je možné konanie zopakovať, alebo v ňom pokračovať, je záväzné, nezmeni-teľné a nenapadnuteľné riadnym opravným prostriedkom/.
Ak právny systém obsahuje ustanovenia – ekvitálne normy, ktoré sprie-chodňujú uplatnenie etickej spravodlivosti, ide o tzv. „slušnosť“ v práve – je to známkou kultivovaného uplatnenia práva. Ekvitálne normy sú zakompo-nované do znenia jednotlivých zákonov - ekvitálne právo. Vice versa „ius strictum“ – striktné uplatnenie tvrdosti v práve je často zneužívané a vedie k nespravodlivosti. „Summum ius – summa injuria.“
Naopak ekvitálne právo je menej zraniteľné zlyhaním ľudského faktora pri aplikácii práva. Spravodlivosť ako-taká je vlastne nerealizovateľná, ide o teoretický stav.
Záver:
Norma v sebe nesie zmluvný princíp, ktorý zaväzuje.
Recipročne, zhoda na niečom obojstranne výhodnom je hodnota.
Hodnota je teda niečo, čo nevyhnutne vzniká v spoločnosti, interakciou medzi dvoma a viacerými jedincami, je spôsobom, ktorý určuje spoločnosti spôsob prežitia a budúcnosť jej existencie.
Najvyššou hodnotou je Boh.
Mierou všetkých vecí, existujúcich, že sú, a neexistujúcich, že nie sú, je človek.
/Protagoras/
