Potreba sociálneho života človeka je nespochybniteľná. Jedinec ľudského druhu ako živočích, nadobúda atribúty človeka len v podmienkach života v spoločnosti. Rozvinutie psychických funkcií centrálnej nervovej sústavy je závislé na jej ontogenetickom dozrievaní, a na vonkajšom podnetnom pro-stredí spoločnosti. Podľa Aristotela je človek od prírody štátotvorná bytosť.
Potrebu sociálneho života v historickom procese vývoja ľudského druhu teória práva chápe ako transformovanú hodnotu. Najprimitívnejšia interpretácia hodnoty znamená „dobro“, a jej anti-hodnotou je „zlo“.
Pozn. Toto jednoduché vysvetlenie hodnoty je potrebné na preklenutie ab-straktného významového obsahu slova hodnota, a je založené na fyziológii ľudského myslenia, ktoré interpretuje „realitu“ spôsobom protikladov (logika). Pre úplnosť treba podotknúť, že myslenie je len jednou zo zložiek psychiky, a ľudský život a dejiny ľudstva akúkoľvek izolovane interpretovanú psychickú funkciu, a teda aj „myslenie“, nekonečne presahujú.
V toto texte nám však ide o vysvetlenie vývoja človeka v ľudskej spoloč-nosti, vychádzajúc z pochopenia hodnoty. Hodnotou je teda pre jedinca uvedomenie si svojej situácie, ako „dobrej“, inými slovami stotožnenie sa s výhodami, ktoré mu z danej situácie plynú. Toto stotožnenie, je z hľa-diska psychológie vedomím seba samého, ako jedinečnej, individuálnej by-tosti. Ide o jav ľudskej psychiky, ktorý, okrem iných, odlišuje človeka od zvierat.
Hodnota dobra, (uvedomenie si svojej situácie), je imperatívom pre jedinca, a diktuje mu, čo má robiť, aby prežil. Nerob inému to, čo nechceš, aby robili tebe (Konfucius).
Imperatívom je u ľudského druhu život v spoločnosti (v skupine, kmeni, ro-de), ktorý určuje správanie sa jednotlivca voči ostatným členom spoloč-nosti, zaujíma teda určitú spoločenskú rolu, a súčasne očakáva plnenie kon-krétnych spoločenských rolí od ostatných členov skupiny.
Spoločenské role a spoločenské väzby, ktoré z nich dovnútra skupiny vyplý-vajú, generujú naše pochopenie spoločenských noriem.
Spoločenská norma je uznanie istej hodnoty, alebo hodnotového systému, spôsobom názorovej zhody vo vnútri spoločnosti. Norma teda v sebe ob-sahuje zmluvný princíp.
Keďže ľudská psychika je zložitá a vyvíja sa z pohľadu ontogenézy jedinca, ako aj z hľadiska fylogenézy ľudského druhu, nie je možné degradovať hod-noty na „dobro“ a „zlo“, ale je nutné pripustiť, že jednotlivci sú v rámci sku-piny spojení súhrnom požiadaviek, noriem, hodnôt a očakávaní, ktorých reš-pektovanie je funkciou vnútornej rovnováhy spoločnosti, teda jej integrity navonok ku vonkajšiemu prostrediu, alebo iným spoločenstvám.
Integrita spoločnosti je základnou podmienkou jej existencie (pretr-vania), a predpokladom pretrvania (prežitia) jednotlivca v tejto spoločnosti.
Hierarchia hodnôt sa historicky vyvíja. Z hľadiska vývoja ľudstva, v našich podmienkach ide o vývoj „západnej civilizácie“, kedy z pohľadu našej súčas-nosti, je kľúčovou dosiahnutá úroveň „ľudských práv“, ako uznanie prirodze-ných práv človeka, ktorými sú sloboda a rovnosť v dôstojnosti a práve, ktoré sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné (Čl.12 Ústavy SR).
Hodnotové systémy v priebehu historického vývoja inštitucionalizovali, a v spojení s normami vytvárajú systémy regulácie ľudského správania na zákla-de vyjadrených hodnôt, ktorých rešpektovanie a realizácia sa vyžaduje pro-stredníctvom noriem. Inými slovami je teda normou požiadavka na správanie jednotlivca, ktoré má viesť k uskutočňovaniu a ochrane určitej hodnoty. Normy sú teda funkčným nástrojom realizácie hodnôt.
Je vecou spoločnosti, aby rozhodovala, ktoré hodnoty a normy sú pre jej integritu a rozvoj dôležité, ktoré podporujú jej integritu viac, a ktoré menej, prípadne ktoré, hodnoty a normy, musí kontrolovať, pretože pôsobia na spo-ločnosť dezintegrujúco.
Spoločnosť je permanentne ohrozená dezintegráciou, vyplývajúcou z konflik-tu hodnôt. Historická skúsenosť ľudstva vo svojom vývoji od skupín, kme-ňov, rodov a národov, je vyjadrením histórie a teórie práva z hľadiska hľadania spôsobu kumulácie efektívnej spoločenskej moci, ktorá by zabezpečila integritu spoločnosti proti dezintegrujúcim snahám z vnútra, aj zvonku.
Iný uhol pohľadu na súčasnú globalizáciu sveta („gobálna“ spoločnosť), pod-ľa Huntingtona, je riziko konfliktu hodnôt a hroziaci kolaps globálneho eko-systému z rôznosti civilizácií (západná, konfuciánska, islamská, japonská, hinduistická, slovansko-pravoslávna, latinskoamerická a africká), pričom problém je v tom, že Západ vytvára prostredníctvom medzinárodných inšti-túcií normy pre ostatný svet. V skutočnosti Západ využíva medzinárodné inštitúcie, ekonomické zdroje a vojenskú silu k takej správe sveta, ktorá udržiava západnú nadvládu a presadzuje západné politické hodnoty. To, o čom hovorí Huntington, teda nie je možné nazvať inak ako zneužitie moci. Memento je v tom, že každá moc sa má tendenciu absolutizovať a po-núka vybraným jedincom prospech zo seba samej. Ďalší text teda oz-rejmí naliehavosť práva a čistotu teórie štátu a práva.
