Existencia noriem obmedzuje prirodzenú slobodu jedinca, pretože určuje jeho správanie v miere viac, alebo menej predvídateľnej v závislosti na biologicko -psychickom stave jedinca v danom okamihu, a v širšom kontexte určuje rá- mec „slušnosti a úrovne“ v správaní pri riešení individuálnych záujmov jedin- ca v rôznej miere závislých na kooperatívnom kontakte s ostatnými členmi spoločnosti (v rodine , práci, pri politickej angažovanosti...).
Obmedzenie slobody ako nevyhnutnosť. Táto jednoduchá veta poskytu-je výklad významovej podstaty slov „sloboda“ a „rovnosť“. Sloboda je opa-kom závislosti. Súčasne však musím slobodu a závislosť chápať ako komple-mentárne pojmy (spojené nádoby), pokiaľ ide o závislosť jednotlivca na isto-tách, ktoré mu poskytuje život v spoločnosti (pozri kapitolu Moc, hodnota a norma – „najprimitívnejšia hodnota dobra“). Táto závislosť je jedincom do-brovoľne akceptovaná, dokonca vyhľadávaná jedincami ľudského druhu (ži-vot v stáde, skupinách, kmeňoch a rodoch).
Z hľadiska ľudskej psychiky, je existenčná istota protikladom existenčnej úzkosti, je prirodzene súčasťou sebauvedomenia a identity, jedincom prežívanej ako „nevyhnutnosť“. Určite by bolo možné nájsť výrazov na pomenovanie „fenoménu ľudského bytia“, v tomto kontexte nám v však te-raz ide o analýzu vety : „Obmedzenie slobody ako nevyhnutnosť“.
Prežívanie „nevyhnutnosti“, ako prejavu ľudskej psychiky, je vysvetlením historického vzniku a vývoja práva a štátu, keď primitívne právo môžeme prirovnať k zlomkom a pozostatkom primitívnych výrobkov a nástrojov, ako svedectva o živote ľudí. V prípade práva, ako aj z hľadiska výroby statkov, ide o vývoj technológie. V prvom prípade ide o technológiu systému pravidiel spoločenského života, v druhom prípade ide o technológiu aplikovaných poz-natkov človeka o prírode. V oboch prípadoch je modernizácia „technológií“ produktom ľudskej psychiky.
Na tomto mieste treba upozorniť na nespochybniteľné nekonečno, kto-rým je ľudská psychika – od prehistorickej spoločnosti po občiansku spo-ločnosť, od primitívneho prežívania „nevyhnutnosti“ z ktorého imperatívne vyplýva nutnosť sociálneho života človeka, po ideu slobody a rovnosti. Je dokázaná existencia štátov, ktoré plnili úlohu integrácie spoločnosti, hoci založené na zákonnom bezpráví, uzurpáciou moci na základe násilného ob-medzenia slobody jednotlivca (absolutistická, stavovská, konštitučná monar-chia, totalitné štáty odvodené od nedemokratického štátneho režimu). Historicky však aj tieto štátne útvary zabezpečovali nevyhnutnú mieru inte-grácie spoločnosti a „istotu v zákone“, zodpovedajúcu úrovni vývoja ľudskej spoločnosti, či už z hľadiska ekonomického, sociálne demografického a kul-túrne politického (pozri kapitolu Ekonómia, ekonomika). Táto úroveň zodpo-vedala úrovni vývoja ľudskej psychiky, ľudskosti a ľudských práv.
Sloboda, v uvedenom kontexte, je ako pojem problematická z hľadiska svoj-ho obsahu. Azda najväčším vynálezom ľudstva je objav obsahu pojmu „slo-boda“ , historicky spájaný s Francúzskou revolúciou a osvietenstvom (Rus-seaou, Locke, Montesqieau, Tocqueville, ...Deklarácia práv človeka a obča-na, 1789) a s ústavou U.S.A., ktorá je síce o dva roky staršia, ale prvých 10 dodatkov, ktoré sa týkajú práv človeka a občana nadobudlo účinnosť až v roku 1791 (Franklin, Jefferson, Hamilton, Madison, Jaye).
Sloboda sa definovala ako prirodzené ľudské právo, nevyhnutne implikujúce pojem rovnosti, teda rovnoprávnosti vo vzťahu k právnemu systém, resp. štátu. Ľudia sa rodia a zostávajú slobodní a rovnoprávni. Sloboda a rovnosť sa teda od čias deklarácie ľudských práv (1789) a vyhlásenia nezá-vislosti (1776), považujú za „nevyvrátiteľnú pravdu“, ako prirodzené ľudské právo, ktoré je neodňateľné, nepremlčateľné, nescudziteľné a nez-rušiteľné. Historicky sa tento jednoduchý, ale geniálny poznatok ľudstva (západnej civilizácie), nazýva I. generácia ľudských práv. Aplikáciou toh-to poznatku je technológia občianskeho princípu, ktorý prirodzenosť ľud-skej slobody a rovnosti definuje ako právo občanov zúčastňovať sa osobne, alebo prostredníctvom svojich zástupcov na jeho tvorbe.
Zákon je rovnako platný pre všetkých, preto rovnosť, ako „rovnoprávnosť“, ak myslíme na vzťah občana a štátu, či už zákon ochraňuje, alebo trestá. Všetci občania majú rovnaký prístup ku voleným funkciám podľa svojich schopností, a len podľa rozdielov, ktoré vyplývajú z cností a nadania.
Súčasne definovaná limitácia slobody jednotlivca stanovuje medze výkonu prirodzených práv človeka, ktoré sú dané princípom zabezpečenia užívať rovnaké práva všetkým členom spoločnosti. (Čl.4 Deklarácie práv človeka a občana: „Sloboda znamená možnosť robiť všetko, čo neškodí druhé-mu“).
Dôležité si je uvedomiť, že podstatou slobody občana je uznanie občana ako zdroja moci, na základe uznania prirodzenej slobody a rovnosti ľuds-kých bytostí, ktorá, moc, je prenesená (transferovaná) na štátnu moc na princípe spoločenskej zmluvy (konštitucionalizmus, ústavnosť) v demokratic-kých voľbách (pozri kapitolu Demokracia a právny štát).
Z hľadiska pochopenia obsahu pojmu sloboda, je teda nevyhnutné chápať rovnoprávnosť ako nástroj, bez ktorého sloboda občana, ako ideál existen-čnej istoty človeka v protiklade k existenčnej úzkosti v podmienkach vývoja ľudskej spoločnosti a štátu, nie je mysliteľná.
Na tomto mieste je potrebné vysvetliť konfúzne názory liberálov a socialis-tov na slobodu a rovnosť. Tieto názory sú zmätočné práve v tom, že sa pokúšajú oddeliť pojem slobody od rovnosti. Liberáli preferujú „slobodu“ až na „degenerovanú“ tézu Hayeka: Aby sa dosiahol rovnaký výsledok pre všetkých, je treba s nimi zaobchádzať rôzne“. Táto téza je návodom na diskrimináciu, hoci sám Hayek súčasne správne definuje, že: „Panstvo zá-kona vylučuje existenciu akýchkoľvek privilégií určitých jedincov a skupín, chráni rovnosť pred zákonom, ktorá je protikladom svojvoľnej vlády“. So-cialisti naopak upozorňujú na „sociálne znevýhodnenie“ a nerovnosť príle-žitostí s dôrazom na vyrovnanie sociálnych rozdielov. Podstata omylu oboch strán tohto sporu je v tom, že slobodu a rovnosť vnímajú cez materiálne zabezpečenie, inými slovami miešajú spolu teóriu práva (II. sektore existen-cie ľudskej spoločnosti) a teóriu ekomomickej vedy (I. sektor). Nemôžu teda nájsť teoretické východisko tohto rozporu, pretože nie je možné oddeliť slobodu od rovnosti, hoci praktická existencia spoločnosti ponúka riskan-tné riešenie práve „cez peniaze“.
Zatiaľ však nie sme schopní položiť tú správnu otázku, ktorá by nám dala odpoveď na riešenie. Vieme len, že skutočnou podstatou tohto sporu libe-ralizmu a socializmu je oná „existenčná úzkosť“, strach s budúcnosti, vyplývajúca z neistoty a vnímania moci, ako nevyhnutnosti, moci s jej potenciálom zvôle a deštruktívnej sily proti integrite ľudskej spoločnosti. Ide o obavu liberálov pred svojvoľnou vládou v protiklade k obave socia-listov pred sociálnym napätím.
Moc, ktorá centralizovala seba samu z hľadiska histórie štátu, je historickou skúsenosťou ľudstva z ľudského utrpenia vo vojne, v podmienkach štátneho teroru, a satanistického násilia (holokaust). Z pohľadu I. sektora existencie ľudskej spoločnosti je moc materializovaná v peniazoch, ponúka sa te-da na riešenie teoretického sporu socialistov a liberálov formou peňa-zí, hoci ekonómia ako veda ešte nepreskúmala všetky vlastnosti peňazí.
(...Dá sa všetko kúpiť? Je možné vyrovnať sociálne rozdiely v mene sociálnej spravodlivosti? Evolúcia výrobného spôsobu podľa Marxa: nie je kapitalizmus posledný evolučný stupeň? Podkopáva vývoj kapitalizmu svoje kultúrne a sociálne základy, a preto podľa Schumpetera nevyhnutne zanikne? Existuje technoštruktúra moci založená na plánovanom hospodárstve a bezohľadnosti ku globálnemu ekosystému podľa Galbraitha? ...pozri kapitoly o hospodár-skych cykloch a históriu ekonómie).
Vieme o peniazoch veľa, bolo by však nebezpečné pokúsiť sa použiť peniaze ako nástroj na ovládnutie štátnej moci, ktorej sú peniaze nevyhnutnou sú-časťou (verejné financie), pretože sama absurdita tejto úvahy vedie k teo-retickému záveru, že absolútnou mocou by sa stali peniaze. Vie niekto, čo by sa stalo potom, keď nastúpi absolútna moc? Prakticky úplne stačí, že sme denne svedkami korupcie, ktorou sa peniaze snažia ovládnuť štát, ľudia s najsilnejším politickým vplyvom a najväčšími finančnými mož-nosťami, sú len figúrky. (pozri kapitolu Boh, alebo peniaze?).
Dôležité je zdôrazniť, že sloboda, ako ju v modernej teórii štátu chápe-me, je občianska sloboda, a znamená garanciu osobnej slobody jednotliv-cov voči sebe navzájom, z hľadiska slobody pohybu a zákonných obmedzení pohybu, len na základe obvinenia z trestného činu, nedotknuteľnosti obydlia (domová sloboda), ekonomickej slobody, ktorá znamená súkromné vlastníc-tvo a slobody vyjadriť svoj názor a slobodne šíriť myšlienky a názory.
Občianska sloboda je výrazom komplementarity štátu a občana, ako rovnosti všetkých pred zákonom a ochrany občana pred svojvoľnými zásah-mi štátnej moci, kedy štát, rovnako ako občan je rovnoprávnym subjektom práva. To je podstata právneho štátu, ktorý, jedine založený na občianskom princípe, môže byť v súčasnosti východiskom pre ďalší vývoj človeka a ľud-skej spoločnosti, a to aj (práve aj) v prostredí ekonomicky globalizovaného sveta, ohrozeného mocou peňazí a globálnou ekologickou katastrofou.
Občianska sloboda založená na princípe rovnosti a slobody, ako prirodze-ných štátotvorných práv človeka, sa v praxi účelovo zanedbáva pri upla-tňovaní takzvaných ľudských práv II. a III. generácie, ktorými štátna moc zabezpečuje „ekonomické, kultúrne, sociálne práva a právo na solidaritu“. Účelovosť a nebezpečenstvo dezintegračných efektov na spoločnosť spočí-va v prepojení štátu a moci peňazí (verejné financie, deficit štátneho roz-počtu, dynamika štátneho dlhu a korupcia). Moc peňazí a štátna moc sa spája a centralizuje samu seba, na úkor moci, odvodenej od zdroja, ktorým sú podľa teórie štátu, občania.
Deje sa to pri financovaní zavádzajúcich cieľov „sociálnej rovnosti (tzv. sociálneho zmieru)“ na jednej strane a na strane druhej, „národnostné a kul-túrne práva“, ktoré sú súčasne účelovo interpretované popieraním písanej histórie ľudského utrpenia zapríčineného diskrimináciou a nedemokratickou štátotvornou činnosťou v období pred poznaním základných, prirodzených práv podľa Deklarácie práv človeka a občana v roku 1789 (obdobie „predhis-tórie občianskeho princípu“).
Na záver je potrebné ešte objasniť pojem „spravodlivosť“. Spravodlivosť je výsledkom zabezpečenia hodnôt spoločnosti pod ochranou zákona, po-stihnutím následkami toho, kto ich nerešpektuje. Z hľadiska výsledku uplat-nenia spravodlivosti, ako nástroja (procesné právo, ako trestný a občiansky súdny poriadok), je spravodlivosťou súdne rozhodnutie podľa práva (ob-čiansky zákonník, trestný zákon), ktoré je treba interpretovať ako právnu fikciu pravdy.
Z predošlého textu vyplýva, že spravodlivosť, ako nástroj uplatňovania, presadzovania a potvrdenia spoločenských hodnôt, ( prijatie podnetu, práv-na klasifikácia skutočnosti, súdne konanie, rozsudok s následkom sankcie a/alebo odškodnenia), funguje na princípe rozdeľovania a vyrovnávania (Aristoteles).
Znovu sme teda pri pojme „rovnosť“, ktorý z hľadiska výkladu spravodlivosti musím chápať ako výsledok „vyrovnania nespravodlivosti“. Pripomeňme si, že rovnosť a sloboda sú neoddeliteľné. Spravodlivosť a nespravodlivosť je vyjadrením dynamickej štruktúry ľudskej spoločností, ich pomer je onou mierou integrity, alebo vnútornej ne/usporiadanosti systému, v tom-to prípade užšie interpretovanom na úrovni II. sektora ľudskej spoločnosti, teda štátu. Priveľa nespravodlivosti, teda zlyhanie jurisdikcie, spôsobí zlyhanie štátu a spoločenský kolaps. Na druhej strane, štátna moc, uplatnená ako spravodlivosť rozhodnutím nezávislého súdu v právnom štáte, je podmienkou a predpokladom budúcnosti spoločnosti, schop-nej riešiť problémy súčasnosti, zmietanej pluralitou neprávnych záujmov, ohrozovanej mocou peňazí a hroziacou ekologickou katastrofou.
