Možnosť vytvoriť ústavný model moci, ktorý by absolútne garantoval ob-čiansku slobodu a celkom vylúčil možnosť tyranie, zatiaľ vylučujú pesimisti, ale aj realisti.
K tomuto úvodu nás vedie poznanie vykúpené skúsenosťami ľudstva od ob-dobia pred Deklaráciou práv človeka a občana, ktoré je bodom zlomu v his-tórii štátu a práva „západnej civilizácie“, a následné poučenie z omylov (Weimarská republika, stalinizmus). Preto otázka realizácie občianskej spo-ločnosti nemá byť pokladaná za neriešiteľnú, ale za inšpirujúcu, ako odkaz mysliteľov, ktorí ju začali riešiť teóriou deľby moci.
Už Aristoteles odporúča: „Nenecháme vládnuť človeka, ale zákon, lebo člo-vek to robí vo svoj prospech a stáva sa tyranom“. Čl.16 Deklarácie práv človeka a občana znie: „Spoločnosť, v ktorej nie je zabezpečená záruka práv, ani vytvorená deľba moci, nemá vôbec ústavu“.
Deľba moci je opakom koncentrácie moci, je zásadným princípom právneho štátu.
„Moc musí byť prinútená kontrolovať samu seba. Sama moc musí obmedzo-vať moc“ (Madison). „Každý človek, ktorý má moc, má sklon zneužívať ju, a pokračuje v samoľúbosti, ziskuchtivosti a túžbe zotročiť iných, kým nenarazí na hradby zákona (Montesquieu). „Ľudia sú nevďační a nespoľahliví, pokry-teckí zbabelci a ziskuchtiví. Sú celkom tvoji, ponúkajú ti svoju krv, ak im činíš dobro, a kým je nebezpečenstvo ďaleko, búria sa však, keď už nebez-pečenstvo dolieha. Skôr zabudnú na smrť otca, ako na stratu dedičstva. Ľudí robí dobrými len nevyhnutnosť.“ (Machiavelli).
Zneužívať moc, znamená v rozpore s ústavou a zákonmi neoprávnene za-sahovať pomocou štátnych orgánov, najmä ich výkonných zložiek do sféry občianskej slobody.
Teóriu deľby moci rozpracovali Locke, Montesquieu, dotvárali ju Jefferson a Franklin (Vyhlásenie nezávislosti, 1776) a následne tvorcovia americkej ús-tavy (1787, Hamilton, Madison, Jaye).
Teória deľby moci je postavená na zásadách, ktoré sú vyjadrené v ústave USA, (ktorú temer doslovne prevzala aj 1.ČSR), v Deklarácii práv človeka a občana a následne v ústavách európskych štátov (v „západnej civilizácii“), postupne všeobecne akceptované po 2.svetovej vojne.
Z hľadiska historického vývoja a právneho výkladu, sa história deľby štátnej moci vysvetľuje na vývoji parlamentarizmu a na vysvetlení prezi-dentskej republiky na príklade ústavy USA.
Parlamentarizmus sa vyvíjal na dominancii parlamentu, vlastne v protikla-de princípu rovnováhy medzi mocami, v prípade anglického príkladu, vývoj založený na suverenite parlamentu, v prípade francúzskeho parlamentarizmu, na suverenite ľudu. Francúzsky príklad je súčasne príkladom vývojovej modi-fikácie na parlamentno-prezidentskú republiku, prevzatím zásad teórie deľby moci, najmä zavedením súdnej kontroly ústavnosti, princípu konštituciona-lizmu (rigidita ústavy, proti russeauovskej koncepcii suverenity ľudu), a priamej voľby prezidenta s právom hlavy štátu vetovať novoprijaté zákony.
História anglického parlamentarizmu vlastne vychádzala, ako v celej Európe, z konfliktu panovníka a šľachty (stavov), primárne zameraného na „berné právo“, teda povinnosť odvodov panstiev šľachty voči panovníkovi, cez ustanovenie poradného zboru panovníka z radov šľachty, cez nadobúdanie kompetencií šľachty spolurozhodovať, neskôr už výlučne rozhodovať o zá-konoch („právo chráni kráľa, nie kráľ právo“ sir E.Cooke, 1659). Následne dochádza aj k prevzatiu exekutívnej právomoci parlamentom a nezodpoved-nosti panovníka voči parlamentu, naopak, je konštitucionalizovaná vláda – kabinet, ako výkonný nástroj exekutívnej právomoci parlamentu. Vzniká parlamentná monarchia, kde z hľadiska „dvojdelenia“ moci je protiváhou nezávislé súdnictvo.
Parlamentná monarchia pretrváva v súčasnosti ako rudiment vývoja moderného štátu, pretože sa dokázala „prispôsobiť dobe“, (v mene tradície), a z hľadiska rešpektovania ľudských práv je schopná zachovávať si legitimitu z hľadiska medzinárodnej akceptácie. Legitimita z hľadiska loja-lity občanov „poddaných korune“, je výrazne podporovaná ľahostajnosťou ku štátnemu zriadeniu v súčasnom globalizovanom svete, v ktorom existujú záruky dodržiavania ľudských práv, súčasne historicky dobré vzťahy veľmocí (VB a USA), podporujú skôr identifikáciu britov ako „svetoobčanov a víťa-zov“, ako „poddaných britskému impériu“.
Prezidentská republika, typu severoamerického ústavného systému, je aplikáciou čistej Teórie deľby moci, ktorá je produktom tvorivého myslenia človeka v oblasti technológie správy spoločnosti.
Zákonodarná, výkonná a súdna moc sú tu navzájom oddelené, nezlu-čiteľné, samostatné, nezávislé a nezodpovedné. Oddelenosť je ralatív-na vzhľadom na nutnosť ich kooperácie, resp. konkurencie medzi sebou pri uplatňovaní svojich právomocí, avšak oddelenosť treba chápať ako inštitút založený ústavou, ako parameter zabezpečujúci právny štát. Podobne ne-zodpovednosť je relatívna, vyvoditeľná voči exekutíve (prezidentovi a jeho administratíve) rozhodnutí súdu, vice versa, prezident disponuje právom veta, kedy k jeho prelomeniu je potrebná 2/3 väčšina v oboch komorách kongresu (dve komory sú ulatnením tzv. „vnútorného delenia moci“). Exekutíva na čele s prezidentom nie je spôsobilá konať bez zákonov, alebo finančných prostriedkov, ktoré zabezpečujú jej program a ktoré schvaľuje kongres.
Kooperácia mocí teda existuje, nie sú de facto izolované a vytvárajú funk-čnú štruktúru moci. Trojdelenie moci, ako teória deľby moci spočíva práve v tom, že žiadna z mocí nie je spôsobilá postupovať samostatne pri svojom uplatňovaní, resp. len do tej miery, kedy narazí na „hradbu zákona“. Súdna moc, ktorú vykonáva najvyšší súd a nižšie federálne súdy je limitovaná kon-gresom, ktorý má právo zriaďovať nižšie federálne súdy, podať žalobu proti federálnym sudcom, a odvolať ich z funkcie. Prezident vymenúva federál-nych sudcov so súhlasom senátu a zodpovedá za výkon súdnych rozhod-nutí.
Treba pripomenúť, že celý systém trojdelenej štátnej moci v prezidentskej republike, sa kreuje vo voľbách, delegovaním moci občana na reprezentatív-ny mandát, a to oddelene pri voľbe prezidenta, voľbe do kongresu, navyše s využitím pomerného volebného systému, resp. s využitím dvojkolovej voľby pri uplatnení väčšinového systému. Takáto taktika právnej regulácie demo-kratickej voľby je žiadúca z hľadiska zabezpečenia možnosti vyhrať aj menši-novému skupinovému záujmu, čo súvisí s princípom vlády limitovanej väčši-ny. Súčasne sa uplatňuje časový posun pri kreácii zákonodarnej a výkonnej zložky moci, zabezpečený rozdielnou periodicitou pravidelných volieb a ob-medzením slobodného rozhodnutia kandidáta na amerického prezidenta, kandidovať len na dva po sebe nasledujúce volebné obdobia.Občianska spoločnosť sa teda bráni proti zneužitiu moci tým, čím nad slobodou víťazí nedemokratická štátna moc, totiž zásadou „rozdeľuj a panuj“.
