Z hľadiska právneho usporiadania – „právna koncepcia“ formy štátu definuje a rozlišuje:
1/ formu vlády - sústava najvyšších štátnych orgánov a ich vzťahov, a právne uplatňovanie štátnej moci voči občanom.
História posiela postupne do zabudnutia štátnu moc vykonávanú za podmie-nok zákonného bezprávia. Je to moc je uzurpovaná štátom obmedzením slo-body jednotlivcov (absolutisticá, stavovská a konštitučná monarchia, nede-mokratické autoritárske režimy vlády jednotlivca, menšiny, väčšiny). História naopak dáva za pravdu „právomoci“ v právnom štáte, kde je právomoc dele-govaná občanmi na štát dobrovoľne (parlamentná monarchia, prezidentská, alebo parlamentná republika). Stále však vo svete pretrváva moc vykonáva-ná na základe nezákonného bezprávia, alebo s využitím anomickej spoloč-nosti.
2/ štátne zriadenie - územno-organizačné členenie štátu – unitárny, teda centralizovaný štát s rôznou mierou decentralizácie, až po autonómiu, zlože-né štáty vo formách federácie, reálnej, alebo modernej únie.
3/ štátny režim – metóda vládnutia, závislá na miere možného zneužívania moci, ak hovoríme o podmienkach nezákonného bezprávia. Štát deklaruje dodržiavanie ľudských práv, ale dlhodobo vládna garnitúra porušuje ústavu a zákony, vo svoj prospech korupčne zneužíva moc, (pripravuje si peňažnú hotovosť, ako „zásobu moci“). V horšom prípade ide o štátny teror voči skupinkám obyvateľstva, oficiálne odsudzovaný a formálne vyšetrovaný. Zákonné bezprávie pôsobí demoralizujúco na spoločnosť, ktorá sa ocitá v právnej neistote, ktorej podstata tkvie v hlbokom rozpore medzi literou zákona a úradným postupom. Zákonné bezprávie, je naopak právny zákaz uplatňovania ľudských práv, alebo ich časti, vyplývajúci zo zneužívania moci väčšinou, menšinou, alebo skupinou jednotlivcov.
Hranica medzi bezprávím vyplývajúcim z formy vlády, a bezprávím vyplýva-júcim zo štátneho režimu je len zdanlivo nezreteľná.
Forma vlády, môže priamo usporiadaním, hierarchiou a kompetenciami štátnych orgánov, zabezpečovať zákonné obmedzovanie ľudských práv, ako ich historicky poznáme iba od čias Francúzskej revolúcie. To je zákonné bezprávie (v monarchiách), keď štátna moc bola generovaná uzurpáciou slobody jednotlivca. Právo ale aj v tomto prípade historicky za-bezpečovalo poriadok v spoločnosti. Štátny režim v podmienkach zákon-ného bezprávia, je primárne nedemokratický.
V nedemokratickom režime ide o nezákonné bezprávie, založené na možnosti skupiny (vládnej väčšiny, alebo menšiny), podriadiť si výkonnú moc v štáte, obmedzením zákonodarnej, a/alebo súdnej moci. Toto podriadenie si moci je závislé na právnej nedokonalosti deľby moci, podľa ústavy daného štátu, alebo na chvíľkovej ľahostajnosti občanov pri uplatňovaní mechanizmov kontroly moci na strene občana. Nezákonnosť tohto bezprávia spočíva v tom, že princípy právneho štátu sú navonok deklarované, ale re-álne sú vymožiteľnosť práva, alebo tvorba zákonov namierené proti ľuďom. Môže dochádzať k protiprávnemu konaniu represívnych zložiek (polície) proti občanovi, prieťahy v súdnom konaní, vysoké daňové zaťaženie znemožňu-júce, aby sa občania samostatne sociálne zabezpečili svojou prácou.
Z novodobej histórie treba uviesť komunistický režim, ktorý stotožnil demo-kraciu s právom väčšiny. Na základe svetonázorových východísk, nie však racionálne - politicky, ale noeticky, sa všetky iné názory stali z pohľadu štá-tu zlom. Štát ako jediný bol pravdou. Štát na ochranu „demokracie“ , hoci vybavený ústavou, ktorá zabezpečovala deľbu moci, dokázal zneužiť štátnu moc proti svojim občanom. Treba pripustiť, že živí ľudia, funkcionári a úrad-níci štátu konali proti princípom ľudskosti v dobrej viere, za účelom zideolo-gizovanej lepšej budúcnosti ľudstva. Miera vnútornej nerovnováhy spoloč-nosti následkom prekročenia únosnosti pri uplatňovaní štátnych represií z hľadiska ľudskosti, bola však natoľko významná, že takzvaný reálny socia-lizmus neprekonal sám seba, ale historicky kolaboval. Významnú úlohu zohrali hospodárske efekty, ako výsledok chýb pri centrálne plánovanom hospodár-stve. Je potrebné zdôrazniť, že na spoločnosť reálneho socializmu dezinte-gračne pôsobili aj vonkajšie vplyvy, vyplývajúce z rozdelenia sveta po 2.svetovej vojne, a súťaž veľmocí o svetovládu. Ako na pozoruhodný je treba upozorniť na spôsob, akým dokázala „väčšina“ ovládnuť štátny aparát. Nešlo o nič iné ako ideologickú názorovú zhodu, na základe ktorej konali jednotlivci v štátnych funkciách a úradoch koordinovane, pretože spoločne zdieľaná ideológia, nech by bola akákoľvek, dovoľuje príslušníkom skupiny navzájom si dôverovať, a konať v tichosti protizákonne. Týmto spôsobom bola osla-bená konkurencia a vzájomná kontrola jednotlivých mocí v štáte. Na nepo-slednom mieste treba naliehavo uviesť aj fakt, že v konečnom dôsledku, väčšine ľudí ide o uplatnenie svojho osobného prospechu, či už formou obo-hatenia sa o peniaze, alebo o „svetskú slávu“, a vnútorne sa nikdy nesto-tožňujú s ideológiu skupiny. Prirodzene sú medzi nami ľudia, ktorí akúkoľvek ideológiu a priori podriaďujú vo svoj osobný prospech. Neoslovuje ich „mágia nadpozemského“, ale sú od svojej živočíšnej podstaty primitívni egoisti, ale-bo trpiaci duševnými úchylkami - zhodli sa na tom myslitelia, ktorí historicky koncipovali teóriu deľby moci. Sebauspokojenie je centrálnym poznaním psy-chológie. V súčsnosti je "komunizmus" propagandisticky využívaný v politike ako "absolútne" zlo. Ide o veľmi nebezpečnú interpretáciu, ak sa bezvýhrad-ne stotožňujem s akýmkoľvek "univerzálnym" názorom, bez toho, aby sme si v odbornej literatúre, ktorá je širokodostuná, aspoň vyhľadali názvoslovné variácie slova "komuizmus".
V súčasnosti je pre nás skúsenosť so zneužívaním štátnej moci odkazom, u-pozorňujúcim na skryté formy zneužívania moci, formou akejsi „politickej vô-le“, deklarovanej jednotlivcami na politickej scéne, alebo politickými stranami (straníci si dovnútra strany dôverujú), na úkor štruktúrovaného uplatňovania štátnej moci podľa práva, za účelom ochrany záujmov chránených spoloč-nosťou.
Právo je dnes o to naliehavejšie, že globalizácia sveta, aj z hľadiska I. sektora existencie ľudskej spoločnosti, a ohrozenie globálneho ekosystému človekom, značne pokročili.
Z hľadiska „celej“ reality existencie ľudskej spoločnosti, závislej na peniazoch a na vyššej moci - na globálnom ekosystéme, je najdôleži-tejším faktorom určujúcim formu štátu ekonomika:
(pre optimálne pochopenie odporúčam, vrátiť sa stať „Boh, alebo peniaze?“)
Prostredníctvom pôsobenia na fiškálnu politiku, dokáže ekonomika vytvárať priamy tlak nielen na kompetenciu jednotlivých štátnych orgánov, najmä parlamentu a exekutívy, ale v konečnom dôsledku na všetky prvky „právnej koncepcie“ formy štátu. Priamy vplyv na formu štátu sa premieta z makro-ekonomických charakteristík, prejavujúcich sa v politických dôsledkoch voľ-by pre centrálne riadenie ekonomiky, ktorého výsledkom je centralizovaný štát, alebo v dôsledkoch voľby pre trhové hospodárstvo (voľný obchod), ktoré podporuje decentralizáciu štátu. Makroekonomické premenné, osobitne argument aktívnej obchodnej bilancie a efektivity daňového systému sa za-písali na federatívnom usporiadaní U.S.A. („Štát, ktorého rozmery prekročia istú hranicu, vyžaduje rovnako silnú vládu, a rovnaké formy štátnej správy, aké si vyžaduje štát oveľa väčší“. FEDERALISTA č.13).
Forma štátu má vplyv na dlhodobú prosperitu štátu, mieru nezamestnanosti, infláciu, technologický rozvoj a produktivitu výroby, bilanciu zahraničného obchodu. Ekonomická teória ovplyvňuje voľbu pre určitú formu štátu, alebo moderáciu jej krajných konzervatívnych, liberalistických, alebo socialistic-kých prejavov. Každá forma štátu ovplyvňuje svojím spôsobom dane a ve-rejné výdavky z hľadiska cieľa politiky zefektívňovať ekonomickú efektivitu krajiny a hospodársky, v konečnom dôsledku spoločenský rozvoj. Vplyv eko-nomiky na charakter a formu štátu je vysvetliteľný najmä tým, že hospodár-ska prosperita určuje politické, obranné a sociálne postavenie štátu. Forma štátu môže urýchliť, alebo naopak spomaliť hospodársky rozvoj spoločnosti.
