Súčasnosť vyžaduje uplatňovanie princípu vyššej spoločenskej zodpoved-nosti pri dôslednej ochrane a uplatňovaní ľudských práv predošlých generá-cií, od osvietenstva a Deklarácie ľudských práv v r.1789, cez právo sociálne sa zabezpečiť (sociálne zabezpečenie) a právo na solidaritu, a to v kontexte ekologických problémov a súvisiacej hrozbe krízy spoločnosti a krízy globálneho ekosystému.
Uplatňovanie vyššej spoločenskej zodpovednosti ako ľudského prá-va, znamená povinnosť spoločnosti prevziať zodpovednosť za jednotlivca, a to na princípe prenesenia zodpovednosti nerozdielne na každého jednotlivca spoločnosti, čo vylučuje akúsi „kolektívnu“ zodpovednosť za správanie, ale-bo spoločenskú (sociálno-ekonomickú) situáciu jednotlivca, ale vyžaduje de-mokratické, štruktúrované uplatňovanie mechanizmov výkonu verenej správa a štátnej moci.
Nie je pritom možné zamieňať si, alebo degradovať štátnu moc na akúsi „politickú vôľu“.
Štátna moc, ako ochrana a garancia práv občana na uplatňovanie princí-pu vyššej spoločenskej zodpovednosti, musí byť uplatňovaná podľa ide-álu ľudskosti, čo znamená:
1/ chápanie budúcnosti,
2/ nenásilie,
3/ podporu, ochranu a rozvoj ľudskej tvorivosti.
Chápanie budúcnosti je akceptovanie biologickej podstaty existencie člo-veka, ako existencie populácie ľudského druhu. Chápať budúcnosť, znamená vysvetliť úzkosť z ohrozenia biologickej podstaty (smrti) blížneho svojho, očakávanou stratou spoločne zdieľanej ľudskosti: Chápanie budúcnosti je spôsobilosť jedinca vytvárať zdravé sociálne väzby so svojim okolím.
Nenásilie je chápanie vyššej autority spoločnosti. Nenásilím je striedmosť v spotrebe materiálnych statkov a sebaovládanie vo svojich potrebách. Nená-silie je preferencia potrieb blížneho. Nenásilím je súcit - spoločné zdieľanie nevyhnutnosti v utrpení, ale aj sebaobetovanie a radostné očakávania bu-dúcnosti.
Tvorivosťou je práca, sebareflexia z nezdaru, sebarealizácia úspechom Tvorivosť je jednou z ciest duchovnej ašpirácie, umožňuje pochopenie zme-ny, vnímanie krásy a očakávanie budúcnosti. Budúcnosť, prítomnosť a minu-losť sú premennými tvorivosti. Ľudský život je krátky, ľudské umenie ho pre-trvá (...vita brevis, ars longa...).
Kľúčovým nástrojom realizácie práva na vyššiu spoločenskú zodpovednosť, musí byť:
1/ populačná politika štátu – negatívna regulácia pôrodnosti (zachovanie ekologickej rovnováhy),
2/ vláda práva – právny štát (rovnosť všetkých pred zákonom),
3/ demokratický štátny režim (parlamentná demokracia, pravidelná ob-nova spoločenskej zmluvy)
4/ dôsledné uplatňovanie a presadzovanie písaných skúseností a vedo-mostí ľudstva v oblastiach spoločenských, ekonomických a prírodných vied, so živou účasťou a kontrolou moci v štáte inštitucionalizovanými nástrojmi kontroly moci a správy verejných vecí na strane občana – najmä záujmová (stavovská) samospráva, pluralita politických strán, charita, dobrovoľníctvo a občianske združenia, a v neposlednom rade cirkevná samospráva - aj ako výraz tradície, svetonázorového vývoja človeka, histórie jeho ľudskosti, histórie národného sebaurčenia a duchovnej ašpirácie.
Obmedzenie pôrodnosti obmedzením individuálnej slobody jedinca, hoci aj vynúteným zásahom do jeho telesnej integrity, nie je popieraním ľudských práv.
Z hľadiska historického vývinu spoločnosti už Kant definoval, že človek sa musí vzdať časti svojej prirodzenej slobody, aby sa do spoločnosti vrátil slobodný ako občan. Z hľadiska verejnej správy a výkonu štátnej moci ide teda o štátne donútenie. Je potrebné si však uvedomiť, že štátne donútenie je možné len za podmienok, ktoré stanovuje zákon, v tomto prípade, výlučne v zmysle uplatnenia princípu vyššej spoločenskej zodpovednosti, podľa prá-va, kedy vláda práva znamená uplatňovanie demokracie, a vyššia spoločen-ská zodpovednosť znamená prenesenie zodpovednosti za toto konanie ne-rozdielne na každého jednotlivca spoločnosti.
Z biologického hľadiska, je prioritná populácia. Realizácia populačnej politiky je akceptovaním biologického pôvodu človeka pri sebareflexii spoloč-nosti, v podmienkach demokratického štátu v záujme požiadaviek na zachovanie globálneho ekosystému.
Zodpovednosť spoločnosti ďaleko presahuje len zodpovednosť za samotné štátne donútenie a zamedzenie ďalšieho nezodpovedného konania subjektu – jednotlivca, za cenu čiastočného obmedzenia je biologických funkcií v sú-vislosti rozmnožovaním, ktoré však nijaký spôsobom nebudú narúšať jeho biologické sexuálne správanie, a nebudú interferovať so sexuálnymi funkcia-mi, (nehovoríme teda súčasne o úchylnom sexuálnom správaní , a sexuálnom násilí, ktoré postihuje zákon iným spôsobom), ale zodpovedné správanie spoločnosti tu predovšetkým otvára priestor na ochranu práv detí, včítane počatých detí, ako občanov, ktorí už počatím nadobúdajú spôso-bilosť mať práva, nerozdielne, a rovnako ako každý občan spoločnosti. (Je-dinci biologicky sexuálne aktívni, nemôžu poškodzovať svojim biologickým správaním akéhokoľvek iného občana, ktorý nie je v danej populácii z hľadis-ka jeho biologických charakteristík sexuálne aktívny, za predpokladu, že existuje záujem spoločnosti, ktorý spoločnosť ochráni zákonom, definovať ciele populačnej politiky, z hľadiska rozvoja a zachovania populácie v rovno-váhe s globálnym ekosystémom, a na princípoch uplatňujúcich poznanie člo-veka o ľudskej spoločnosti, práve, ekonómii a ekológii).
Zákonom chránený záujem, vyjadrujúci vôľu spoločnosti zachovať populáciu človeka z hľadiska jej vnútornej rovnováhy, a rovnováhy navonok, z hľadiska globálneho ekosystému, presahuje akýkoľvek iný čiast-kový (individuálny) záujem jednotlivca, a ani teoreticky neodporuje prin-cípom ľudskosti (nenásilie, tvorivosť, chápanie budúcnosti), keďže nena-rodené dieťa, ktorého občianske práva sú chránené už jeho počatím, (včíta-ne práva na vyššiu spoločenskú zodpovednosť), nebolo pri zákonnom uplat-není negatívnej regulácie pôrodnosti počaté.
Záujem spoločnosti má byť založený na zamedzení populačného prí-rastku detí, (negatívna regulácia), u rodičov nespôsobilých zabezpečiť práva dieťaťa, ktoré sú závislé na materiálnom zabezpečení adekvátnych existenčných materiálnych potrieb dieťaťa, ako nevyhnutný predpoklad zdravého bio-psycho-sociálneho vývoja dieťaťa (kvalita života daná kultúrou zdravia, , vzdelaním, kultúrou umenia a športu, a ašpiráciou za duchovnými potrebami), v prirodzenom prostredí rodiny, ktorá, je z hľadiska spoločnosti základným integrujúcim prvkom spoločnosti a predpokladom pre vývin zdra-vých sociálnych väzieb jedincov k sebe navzájom, ako aj jedincov vo vzťahu k štátu.
Súčasne musí byť záujem spoločnosti založený na podpore populač-ného prírastku v rodinách (pozitívna regulácia), formou podpory štátu pri zabezpečení zdravého vývoja dieťaťa, a to úľavami na daniach a odvo-doch pracujúcich rodičov.
Prípadná nezodpovednosť jednotlivca, vyúsťujúca do porušenia cieľov po-pulačnej politiky (zákona), nie je trestným činom. Nemôže sa preto skúmať jeho zámer, alebo nevedomosť uplatňovať individuálne zásady regulácie pôrodnosti, definuje sa iba neschopnosť postarať sa o svoje potomstvo, ktorá, ako výsledok zlyhania populačnej politiky, zakladá povinnosť subjektu – jedinca, (teda oboch rodičov z hľadiska biologickej podstaty rozmnožovania sa živočíšneho druhu homo sapiens), strpieť zásah do svojej telesnej integrity a podrobiť sa sterilizácii. Nerozhodujú akékoľvek iné charakteristiky jednotlivca, ktoré ho prípadne vopred znevýhodňujú z hľadiska zdravotného stavu, alebo z hľadiska sociálnej situácie, pretože v prípade uplatnenia zásad populačnej politiky ide o uplatnenie ľudského práva vyššieho stupňa - práva na vyššiu spoločenskú zodpovednosť.
Subjekt – jedinec, povinný strpieť zásah do svojej telesnej integrity v dôs-ledku svojej nezodpovednosti z hľadiska uplatňovania zámerov populačnej politiky, nie je v tejto súvislosti nijako obmedzovaný na svojich občianskych právach a plnením svojich občianskych povinností ostáva spoluzodpovedným podľa princípu nerozdielnosti za demokratický vývoj spoločnosti, uplatňova-ním si, tak ako všetci občania, práva na občiansku slobodu, rovnosť pred zákonom, na práva súvisiace so sociálnym zabezpečením, ako aj uplatňo-vanie si práva na solidaritu v tiesni v súvislosti s chorobou, zlou sociálnou situáciou, alebo v konfrontácii so situáciou zdravotného, alebo sociálneho znevýhodnenia.
Sociálne znevýhodnenie je fenoménom, ktorý zanikne spolu so vzni-kom nasledujúcej generácie ľudských práv, ktorá bude nasledovať po „práve na vyššiu spoločenskú zodpovednosť“.
Nenásilie znamená neustále utrpenie.
Neznamená to skloniť sa pokorne pred tým , kto pácha zlo,
ale vyžaduje to postaviť všetku svoju silu proti vôli tyrana.
Jednotlivec, ktorý koná v súlade s týmto pravidlom,
môže vyhlásiť vojnu všetkej moci nespravodlivej ríše,
môže zachrániť svoju česť, svoje náboženstvo a svoju dušu,
spôsobiť pád, alebo obrodu ríše.
(Gándhí)
