Statok (ekonomický) je produkt ľudskej práce. Výmennú hodnotu mu dáva jeho relatívna vzácnosť. Statok výrobný (nepriamy) je statok používaný na výrobu ďaľších statkov, je teda predmetom výrobnej spotreby. Z hľadiska spotrebiteľa uspokojuje jeho potreby nepriamo tým, že umožňuje výrobu priamych spotrebných statkov.
Spotreba je znehodnotenie statku použitím. Spotrebou sa statky a služby kontinuálne znehodnocujú, alebo transformujú.
V národnom účtovníctve:
1/ konečná spotreba – DOMÁCNOSTI !!! – ide o hodnotu statkov priamo uspokojujúcich individuálne, alebo kolektívne potreby, včítane statkov, ktoré sa spotrebúvavajú dlhšiu dobu (napríklad auto). Pre potreby národného účtovníctva sa predpokladá, že všetky statky priamej, teda konečnej spotreby sa spotrebuvávajú hneď.
Rozšírená konečná spotreba zahŕňa aj výdaje na administratívu a správu štátu, včítanej jeho obrany, včítane školstva, spotreby zdravotníckych a sociálnych služieb.
2/ produktívna spotreba je hodnota statkov a služieb spotrebuvávaných vo výrobnom procese. Do produktívnej spotreby nepatrí tu hodnota investícií do výrobných statkov.
Investícia je pojem závislý na výrobnom procese, alebo na princípe očakávaného výnosu pri umiestnení peňazí na finančnom trhu do CP. V oboch prípadoch ide o rozhodovanie ekonomického subjektu (podniku, alebo investora), ktorého cieľom je svojim konaním vytvoriť zisk (Teda nie spotreba).
Vo výrobnom procese národné účtovníctvo teda zavádza pojem dlhodobej spotreby, (ktorý nepoznáme v súvislosti s konečnou spotrebou domácností), a prostriedky podniku vynakladané na technické zabezpečenie výroby sa označujú ako investície do fixného kapitálu. Dlhodobá spotreba znamená, že predmety (fixný kapitál), nevyhnutne používané v procese výroby sa používajú opakovane počas niekoľkých výrobných cyklov, viac ako jeden rok.
Fixný kapitál je veličinou, ktorá sa mení v závislosti na dvoch protichodných tokoch:
1/ pozitívny tok sú hrubé (nominálna hodnota) investície za účelom jeho nadobudnutia
2/ negatívny tok je jeho postupné znehodnocovanie a zastarávanie
Čistá investícia do fixného kapitálu je potom rozdiel medzi týmito dvoma protichodnými tokmi, vyjadrujúca relatívnu zmenu výrobnej kapacity.
Ekonomická amortizácia je finančné vyjadrenie zostatkovej hodnoty fixného kapitálu pre potreby podnikového účtovníctva a za podmienok určených zákonom, z hľadiska umorovania peňažnej hodnoty jednorazovo vynaloženej podnikom pri zaobstaraní fixného kapitálu a daňových povinností ekonomického subjektu, v súvislosti s dosiahnutým ziskom v daňovom období, v ktorom investoval do nadobudnutia fixného kapitálu.
Z hľadiska riadenia podniku, sa investície do fixného kapitálu delia na investície obnovovacie (náhrada opotrebenia), investície rozvojové (rozšírenie kapacity výroby) a modernizačné (znižovanie nákladov na jednotku produkcie).
Služba – každá poskytnutá práca, bez spracovania materiálu, ktorá je priamo užitočná pre užívateľa – terciárny sektor (obchod, banky, doprava, poisťovníctvo, turizmus, verejné služby – školstvo, zdravotníctvo, polícia , obrana)
V „postindustriálnej spoločnosti“ je charakteristický vzostup podielu služieb vo výrobe – teda v medzispotrebe podnikov, aj na konečnej spotrebe domácností. V terciárnom sektore pracuje vo vyspelých krajinách viac ako 60% ekonomicky aktívneho obyvateľstva – pritom dochádza ku stále väčšiemu prelínaniu priemyslu a služieb – kedy terciárny sektor preniká do priemyslu (marketing, manažment, reklama, výskum a vývoj, informačné technológie).
Služby verejné – činnosti, ktoré spoločnosť považuje za užitočné a zabezpečuje ich aj napriek rozporu z hľadiska rentability.
Verejná služba vyjadruje kolektívnu vôľu – kontext princípu ochrany verejného záujmu z hľadiska práva. Ekonomická logika je iná ako logika trhu, ale hospodárnosť – teda náklady vynaložené pre verejnosť sa porovnávajú so získanými výhodami. Porovnávanie je náročné najmä z hľadiska časového posunu medzi poskytovanou verejnou službou a neistoty budúcej výhody z takéhoto konania pre spoločnosť.
Zisk v prípade verejnej služby nie je cieľom.
Platí, že čím viac je na financovaní verejných služieb interesovaný občan, a čím menej štát, (školstvo, zdravotníctvo), tým viac sa verejnou autoritou – štátom, uznáva nerovnosť!!! medzi subjektami, čo do spotreby danej verejnej služby. Potom ak je subjekt nútený prispôsobiť, alebo až podriadiť liečenie v nemocnici, alebo štúdium na vysokej škole osobným príjmom, ide presvedčivo o nerovnosť – nespravodlivosť pri ich dostupnosti.
Dopyt – množstvo statkov, alebo služieb, koré subjekt(y) hodlajú kúpiť za danú cenu. Dopyt je výrazom úmyslu (ex ante).
Z hľadiska mikroekonomiky (riadenie podniku), musí však v analýze marketingu zodpovedať vývoju cien daného tovaru, a teda reálnej kúpyschopnosti.
Z hľadiska makroekonomiky je dopyt definovaný ako: finálna spotreba domácností + investície + vývoz + zmeny stavu zásob.
Úrok je odmena za zapožičaný kapitál, ktorú dlžník odvádza na základe zmluvy o pôžičke veriteľovi.
Z hľadiska ekonomickej teórie neoklasika definuje, že úrok je „odmenou“ za odloženie spotreby. Podľa Keynesa, je úrok pomerom medzi preferenciou likvidity viazanej formou investície na peňažnom trhu a preferenciou bezprostrednej likvidity (peniaze v pančuche). Investovaním subjekt tvorí zisk - zvyšuje si svoj dôchodok, v prípade držby bankoviek dáva prednosť istote aktívnej likvidity s vyhliadkou výhody potenciálnej investície. Úrok je podľa Keynesa teda funkciou dôchodku.
