História peňazí je históriou výmeny statkov – teda obchodu.
„Na počiatku“ bola nepeňažná výmena (René Girard, Násilie a veci posvätné), a na počiatku výmeny prianie napodobňovať druhého jeho privlastnením - rituálna vražda, kanibalizmus – alebo, menej násilne, prisvojením si nejakej jeho veci. Peňažná výmena neodstránila, ale len zahladila pôvodné mimikri násilie, tým, že toto násilie odklonila smerom k peniazom.
Všeobecné rozšírenie peňažnej výmeny v trhovej ekonomike, sloboda uzatvárať zmluvy, slobodne disponovať svojou pracovnou silou (na rozdiel od otroctva a nevoľníctva) a produktmi svojej práce (právo súkromného vlastníctva), predpokladá ocenenie, predzmluvné jednanie, obojstrannú dohodu a transfer medzi zmluvnými stranami.
Trhová ekonomika, na princípe hospodárskeho liberalizmu vylučuje autoritársku moc (neobmedzeného) vládcu pri rozdeľovaní statkov medzi subjekty (poddaných).
Historicky princíp moci „rozdeľuj a panuj“ , založený na centrálnom autoritárskom rozdeľovaní statkov, znamenal sociálne väzby a hierarchické usporiadanie moci v rámci spoločnosti (klanu, kmeňa), zároveň však upevňoval zväzky solidarity v spoločnosti.
Ekonomická výmena je aj v súčasnosti len jednou z foriem obehu statkov, pretože len pre ekonomickú výmenu platí výlučne porovnanie ceny na základe pomeru nákladov na kúpu tovaru a výhod spojených bezprostredne s vlastníctvom tohto tovaru.
Iné formy rozdeľovania statkov – forma dane, daru, povinných odvodov do sociálneho systému a centrálne inštitucionalizované prerozdeľovanie (hospodárenie s verejnými financiami), obsahujú prvky sociálnej väzby v rámci spoločnosti na princípoch sociálnej solidarity, náboženského a svetonázorového presvedčenia, etnickej a národnostnej príslušnosti, resp. uplatnením princípov ochrany iných záujmov štátotvornej spoločnosti, chránených zákonom, to znamená, že nejde o porovnanie ceny nákladov/výhod.
Hospodársky liberalizmus nevylučuje teda ani intervenciu štátu, na základe spoločenského záujmu chráneného zákonom, alebo ak sa ekonomika štátu potýka s problémami, a spoločenským záujmom sú zákonom definované možnosti použitia národohospodárskych nástrojov na ozdravenie trhu, neodmieta ich použitie. Neodmietajú sa ani iné organizačné formy hospodárenia, viac, alebo menej nezávislé na voľnej globálnej trhovej výmene (asociácie, družstvá).
Hospodársky liberalizmus uznáva historické funkcie štátu (armáda, justícia, polícia), avšak v krajných polohách naráža na utopistické paradigmy o „spontánnom“ poriadku zaručenom individuálnou slobodou jednotlivca v podnikaní, tézou o prirodzenej nerovnosti medzi ľuďmi danej biologicky a nerozlišujúc nerovnosť príležitostí v súvislosti so sociálnym znevýhodnením. „...aby sa dosiahol rovnaký výsledok pre rôznych ľudí, je treba s nimi zaobchádzať rôzne.“ (Hayek).
Ultrakrajná poloha liberalizmu je utilitarizmus, ktorý v slobode jednotlivca vidí najúčinnejší prostriedok k získaniu čo najväčšieho hmotného blahobytu - v realite súčasnosti nanajvýš agresívny prejav sociálneho pudu – túžba po moci. „Peniaze znamenajú moc“.
História bankoviek sa datuje od polovice 17.storočia Švédska banka uskutočnila radikálne opatrenie, ktorým už vkladová listina (dôkaz o uložení zlata v banke), neslúžila len ako náhrada meny v drahom kove, ale ako skutočná bankovka – teda listina, ktorej protihodnotou je úver v ekonomickom systéme. Vývoj sa popisuje v troch krokoch:
1/ vyhlásenie oficiálneho kurzu - počet peňažných jednotiek vyjadrujúcich jednotkové množstvom drahého kovu., pritom každý veriteľ musí akceptovať, aby ako splátku dlhu prijal bankovky
2/ vyhlásenie núteného kurzu - centrálna banka ruší zmeniteľnosť bankoviek za drahý kov
3/ štát udeľuje monopol na vydávanie bankoviek centrálnej banke, pritom bankovky, ako obeživo sú postupne vytlačované bezhotovostnými peniazmi – teda bankovými prevodmi.V 80-tych rokoch 20.storočia predstavovalo obeživo len cca 15% peňažnej zásoby
