Práca, z hľadiska definície podľa politickej ekonómie, je tvorivá činnosť človeka vykonávaná za odmenu. Je to súhrn intelektuálnych a manuálnych činností človeka pri výrobe ekonomických statkov a služieb.
Teória segmentácie trhu práce, je jednou z teórií, vysvetľujúcich trvalý charakter nezamestnanosti, (navzdory znižovaniu miezd), a to na základe diskriminácie. Táto teória teda neguje jednotný trh práce, na princípe pružnosti výšky mzdy. Definuje:
1/ primárny trh práce (kvalifikovaná pracovná sila, stabilná, chránená, lepšie platená),
2/ sekundárny trh (opačné charakteristik, často ženy, mládež, prisťaho-valci).
Pracovnú silu teória segmentácie rozdeľuje na:
1/ chránenú – kolektívna zmluva, ferejná funkcia),
2/ nechránenú – vystavenú neistote – na dobu určitú, na zástup, exter-nisti.
Priemysel je systémové spojenie práce a kapitálu.
Ekonómia priemyslu skúma vzťahy medzi podnikmi na voľnom trhu. Priemyslová politika je súhrn štátnych zásahov do výrobnej štruktúry a chovania sa podnikov, za účelom zefektívnenia výkonnosti priemyslu ako celku, alebo sektorovo, podľa odvetvového zamerania.
Teória sporného trhu je revíziou ekonómie priemyslu z hľadiska požiadavky na „dokonalú“ konkurenciu. Neguje zásadu „neobmedzeného počtu“ podnikov na trhu „dokonalej“ konkurencie, ale postuluje požiadavku „slobodného prístupu na trh“, čo je inovovanou hypotézou dokonalej konkurencie. Podstata je v slobode odísť z trhu, kedykoľvek bez nákladov, resp. náklady spojené z odchodom z trhu sa majú blížiť amortizácii použitých výrobných prostriedkov. Náklady na odchod z trhu sa teda prakticky rovnajú nákladom spojeným so vstupom na trh - vtedy je splnená podmienka spor-nosti. Keď je trh sporný, nezáleží na počte prítomných subjektov na trhu, pretože rozhodujúce je, že prítomné podniky si nemôžu dovoliť reali-zovať dlhodobo vysoké zisky, pretože by tým lákali na trh potenciálnych konkurentov.
Kapitál, (Bohm-Bawerk, neoklasika, Viedeň, Teória kapitalimu, 1889), je súbor nepriamych, alebo prechodných sprostredkujúcich statkov, (fyzická entita výrobných statkov, alebo finančné aktíva), ktoré pôsobením produktívnych procesov a času robia ľudskú prácu produktívnejšou.
Táto neoklasicistická definícia, teda nemieša kapitál a ľudskú prácu.
Z hľadiska „technického“ zloženia kapitálu rozlišuje:
a) objem použitých výrobných prostriedkov,
b) objem ľudskej práce potrebný k uplatneniu týchto prostriedkov.
Samotný technický kapitál je chápaný ako:
1/ fixný – výrobné prostriedky, alebo vstupy opakovane použité vo výrobnom cykle, zabezpečené investovaním z hľadiska účtovníctva a následne amortizované v súlade s fiškálnymi zákonmi
2/ variabilný – výrobné vstupy, ktoré sa vo výrobe celkom spotrebúvajú (premieňajú na hotový výrobok). Suroviny, medziprodukty, energie.
Pre Marxa je kapitál špecifický sociálny vzťah spoločnosti, v ktorej jedna spoločenská trieda, vlastniaca výrobné prostriedky, vykorisťuje triedu proletariátu, teda robotníkov, tým, že im odníma nadhodnotu vloženú čistou prácou do priemyselného výrobku.
Marx rozdeľuje kapitál podľa jeho hodnotového zloženia na:
1/ konštantný (výrobné postriedky),
2/ variabilný (pracovná sila).
Definuje, že jedine variabilný kapitál je zdrojom nadhodnoty, a to jej reinvestovaním do konštantného kapitálu – teda fyzickou reprodukciou výrobných prostriedkov, včítane uplatnenia technologických inovácií výroby. Toto zvyšovanie nadhodnoty je tým intenzívnejšie, čím intenzívnejšia je práca, čím dlhšia je pracovná doba, čím nižšia je mzda robotníka a čím dôslednejšie sú uplatňované pokrokové technológie výroby, čo úhrnne zvyšuje podiel („voľného“) variabilného kapitálu v procese výroby.
Tento pohyb kapitálu, sa rozšírene reprodukuje:
1/ demografickou reprodukciou proletariátu,
2/ reprodukciou represívnych inštitúcií (štát – forma, režim),
3/ reprodukciou ideológie, skrývajúcej vykorisťovanie.
Demografická reprodukcia proletariátu je teda výsledkom nevyužitej, prebytočnej pracovnej sily, keďže kapitalisti neprimerane investujú do výrobných technológií, ako aj do zvyšovania produktivity výroby (extezifkácia), čím sa medzi nimi pritvrdzuje konkurencia, čo logicky vyvoláva znižovanie miery ich zisku, a opätovným reinvestovaním do konštantného kapitálu a znižovaním ceny práce robotníkov sa snažia zisky udržať. Súčasne však klesá dopyt po výrobkoch, keďže vykorisťovaní robotníci nie sú kúpyschopní, čo tlačí ceny výrobkov nadol, a zase ohrozuje finálny zisk kapitalistu. Je to začarovaný, kruh – dialekticky vyhodnotený vnútorný rozporu kapitálu – ako špecifického sociálneho vzťahu spoločnosti (viz.hore).
Ideologická reprodukcia zakrývajúca vykorisťovanie, znamená „odcu-dzenie“ (alienáciu):
1/ odcudzenie vykorisťovaného: námezdný pracovník, zbavený výrob-ných prostriedkov je nútený predávať svoju pracovnú silu kapitalistovi, je nakoniec vykorisťovaný, teda zbavený výsledkov svojej práce, svojho pôvodného povolania (remesla), a nakoniec aj svojej dôstojnosti (ľudskosti),
2/ odcudzenie výrobku, ktorý sa musí stať tovarom, a byť predaný (kontrast s ľudskou tvorivosťou vyjadrenou umením, a ľudským vnímaním krásy)
3/ kapitalista, je odcudzený peniazom, logike ich akumulácie (...Boh, alebo peniaze?..)
Ideologické odcudzenie znamená teda reprodukciu systému vykorisťovania, keď vykorisťovaní prevezmú hodnoty a presvedčenie, ktoré sú v záujme tých, ktorí ich vykorisťujú, a neuvedomujú si svoje okovy.
Dôchodok = príjem – zdroje, ktoré nepriamo, alebo priamo plynú z výroby statkov, a/alebo poskytovania služieb, a pripadá danému, skúmanému ekonomickému subjektu.
- celkový dôchodok národného hospodárstva = (HDP – dane) + (dôchodky plynúce zo zahraničia – dôchodky platené do zahraničia)
- primárny dôchodok domácností = (mzdy + príspevky zamestnávateľa na sociálne zabezpečenie) + dôchodok z majetku: dividendy, úroky, nájomné + zmiešané dôchodky individuálnych podnikateľov: SZČO)
- disponibilný dôchodok je čistý príjem, ktorý zostane na spotrebu a úspory po odpočítaní výslednice negatívnych a pozitívnych transferov vyplývajúcich z operácií prerozdeľovania v prostredí platnej legislatívy (fiškálny, socilny, vzdelávací a zdravotný systém)
- permanentný dôchodok je čiastka, ktorú môže jedinec spotrebovať, a pritom zachovať hodnotu svojho kapitálu. Pritom ide o majetok jedinca podľa aktualizačného prepočtu a ľudský kapitál, ktorý je zdrojom z príjmov z práce, ktoré budú inkasované v budúcnosti. Permanentný dôchodok je teda rozvaha o budúcnosti ekonomického subjektu z bodu nula:0, kedy sa aktualizuje jeho súčasný majetok („ostatný kapitál“ a ľudský kapitál). Pozn. vyhľadaj si v ekonomickom slovníku „miera aktualizácie“.
- starobný dôchodok – sociálne výdavky štátu po dosiahnutí určitého veku jedinca a ukončení hospodárskej profesijnej činnosti jedinca. Financuje sa:
1/ na princípe rozdeľovania: odvody poistencov im štát po dosiahnutí dôchodkového veku vracia, ale v závislosti od národného dôchodku, teda ekonomickej situácie v štáte,
2/ na princípe kapitalizácie: príspevky poistencov sa zhodnocujú na kapitálovom trhu, a zo zhodnotených peňazí sa vlastne vypláca doživotná renta.
