Od roku 1770, vydaním najslávnejšej ekonomickej knihy Adama Smitha: „Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov“, začína v histórii obdobie „klasikov“. Schyľuje sa ku koncu 18. storočia, prelom storočí prináša priemyselnú revolúciu.
Adam Smith bol profesorom morálnej filozofie na Glasgowskej univerzite. Význam jeho diela bol v usporiadaní poznatkov „predchodcov“, čo sa doteraz nostalgicky považuje za zrod národohospodárskej vedy. Podstata klasickej ekonómie je v princípe „harmónie“. Neviditeľná ruka trhu, podľa Smitha, dokáže individuálne ziskuchtivé konanie jednotlivcov v konečnom dôsledku harmonizovať ku koordinácii ich hospodárskych plánov.
Medzi „klasikov“ tej doby patrí Thomas Robert Malthus (1766-1834), anglikánsky pastor, ktorý už vtedy postuloval teóriu populačného zákona, vzletne nazývanú aj filozofia užitočnosti biedy, podľa ktorej, sa má životná úroveň zvyšovať obmedzovaním pôrodnosti! Podľa Malthusa, bieda pracujúcich vyplýva z tendencie preľudňovania. Bieda je však naj-lepším stimulom, aby chudobní, sami obmedzovali svoju pôrodnosť. Malthus vyvodzuje, že je potrebné odstrániť všetky formy štátnej pomoci chudobe. Sila Malthusovho tvorivého myslenia dospievala až k „predkeynesovským“ úvahám, v „Zásadách politickej ekonómie“, kedy definuje nutnosť zvýšenia kúpyschopnosti obyvateľstva, teda dopytu, ako nevyhnutnosti povzbudenia rastu výroby. Navrhuje veľké verejné stavby a podporu zahraničného ob-chodu zo strany štátu, dokonca navrhuje zvýšiť počty „neproduktívnych spotrebiteľov“ (štát, armáda, verejné služby).Marx sa pravdepodobne u Malthusa inšpiroval jeho kritikou kapitalistov, ktorí nadbytočne kumulujú kapitál, alebo neefektívnym investovaním do výrobných prostriedkov (fixný kapitál), brzdia rast výroby a zároveň kontraproduktívne šetria, lebo im nezostáva subjektívne „dosť“ peňazí na rast miezd robotníkov. Tým však zákonite klesá kúpyschopnosť a spotreba obyvateľstva. Malthus teda na sklonku života pripúšťa, že bieda nie je teda len výlučnou premennou pre-ľudnenia.
Ďalší z „klasikov“, Jean Baptiste Say, sa svojím prínosom stal predchodcom marginalistickej teórie neoklasikov (Jerons, Menger, Walras), ktorá sa presadí až koncom 19. storočia.
Say ako prvý hovorí o službách, ako produktívnej činosti, ktorá je súhrnom práce, kapitálu a pôdy podnikateľa. (teda „produktívna služba“ – akási pridaná hodnota, podľa dnešného slovníka). Say postuluje „zákon trhu“, podľa ktorého ponuka vytvára dopyt. Keď totiž konečný výrobca dokončí výrobok, chce ho vlastne čím skôr predať, aby nezaháľala hodnota výrobku v rukách jeho výrobcu. Ak svoj výrobok predá, chce sa čo najskôr zbaviť peňazí čo najvýhodnejšou kúpou iného výrobku. Say uzatvára, že teda sám fakt vytvorenia istého výrobku, otvára v tej chvíli trh pre odbytište iného výrobku. Z tohto hľadiska sú teda peniaze len neutrálnym obeživom a účtovnou entitou, čo neskôr Fisher rozvinul v kvantitatívnej teórii peňazí (1907).
Sayova teória však nevedela vysvetliť krízy z nadvýroby, čo neskôr podrobil neúprosnej kritike Keynes (1883-1946)
David Ricardo (1772-1823) definoval dodnes platnú teóriu komparatív-nych výhod, ktorá poukazovala na zásadný význam medzinárodného obchodu a ďeľby práce (Portugalsko: víno, Anglicko: súkno). Na tú dobu to bolo veľmi pokrokové, pretože kapitál a práca sa pokladali za nepohyblivé. Úvahy Ricarda vychádzali z predpokladu, že rastom ekonomiky štátu sa zvyšujú ceny existenčných prostriedkov v dôsledku demografického tlaku. Zahraničný obchod, a teória komparatívnych výhod bola riešením logického Ricardovho predpokladu, že zvyšovaním cien (pre výrobné vstupy, aj pre konečnú spotrebu), sa nevyhnutne speje ku stagnácii výroby a teda ku stagnácii ekonomiky.
Nie je nám dnes jasné, že "nekonečný" hospodársky rast je blud, a že "životná úroveň" je len ideologizovaným pojmom? Cieľom predsa má byť kvalita ľudského života a zachovanie globálneho ekosystému.
