Technoštruktúra moci pracuje sama pre seba. Podriadenie ekonomiky tomuto účelu (de fechnoštruktacto výrobných kapacít a ich produktívnych technologických možností), je vlastne mocou peňazí.
Technoštát po kvapkách poskytuje obyvateľstvu všetko potrebné pre ži-vot, čo pri súčasnej vedecko-technickej vyspelosti nie je problém, pretože priemyselná výroba je dostatočne zabezpečená. Pritom všetci nemusia pra-covať, vlastne všetci by mohli pracovať menej (otvára sa viac priestoru pre ľudskú tvorivosť, kultúru umenia, kultúru zdravia a duchovnej ašpirácie je-dinca v občianskej spoločnosti), ale technoštruktúra je mocou samou pre seba, ktorú poskytuje na využitie aj „špičkovým“ manažerom štátu a obcho-du (...sú to len ľudia).
Už nejde prioritne o výrobu – produkciu materiálnych statkov potrebných pre ľudský život, ale prioritou je obchod (negácia suverenity spotrebiteľa) – tu sú kľúčové peniaze, znamenajúce moc, moc, ktorej zmyslom je prestížna nadspotreba „manažerov technoštruktúry moci“- realizácia sociálneho pudu odlíšiť sa od „bežných občanov“.
Ide o moc vo svojom primitivizme a v podstate tú itú, aká motivovala k po-čiatočnej nepeňažnej výmene našich prapredkov, ako to vidí Durkheim. Tá istá moc, ktorá je v súčasnosti produktom neovládateľnej agresivity sociálneho pudu.
Problém nezamestnanosti a „tretieho“, resp. “štvrtého“ sveta, sa účelovo interpretuje ako „sociálny“ problém, s cieľom ideologizovaného zneužitia princípov sociálnej demokracie na zakrytie pravdy o súčasnej ľudskej exis-tencii a stave „západnej civilizácie“. Existujúci potenciál priemyselnej výroby sa nevyužíva naplno, pretože „relatívny“ nedostatok podporuje dopyt (vzác-nosť), a teda oživuje trh, pre ktorý sú potrebné peniaze. Pozornosť ve-rejnosti je teda upriamovaná na peniaze, ktoré sú takýmto spôsobom účelovo predkladané ako to najdôležitejšie z hľadiska „životnej úrovne“ a „trvalého hospodárskeho rastu“. Odcudzenie peniazom človek pociťuje ako „nedosiahnuteľný“ ideál („...kedy ich bude dosť, a koľko je to dosť“?)
(A čo Boh?)
Ľudia odcudzení pevne stanovenému cieľu – peniazom – sú technoštruktúrou moci ľahšie ovládateľní , ich konaie je vypočítateľné, (Popper tvrdí že ko-nanie človeka je prirodzene slobodné?), keďže nepríjmajú iné hodnoty v roz-hodovaní o svojom knaní a podvedome negujú Božiu prítomnosť.
Technoštruktúra moci má možnosti neobmedzene „po kvapkách“ us-pokojovať prípadnú nespokojnosť – čiastkové materiálne (materialistické) ambície populácie, keďže kedykoľvek sprístupní „novú technológiu“, za „vý-hodných“ finančných podmienok systémom ponuka určuje dopyt (téza „obráteného postupu“, podľa Galbraitha), a posilní ovládanú populáciu v uspokojení sebou samými a v nevedomosti o sebe samých o svojich možnostiach dôstojnej a plnohodnotnej ľudskej existencie.
Ovládaná populácia je navyše efektívne zastrašovaná „sociálnym pro-blémom“, ktorý je globálne prítomný v západnej civilizácii, ktorý je skrz nástroj „nezamestnanosť“ veľmi efektný z hľadiska plánovania materiálnej spotreby. Ako „záchranu“ tu máme sociálnu demokraciu, ktorá ponúka „cu-krík“ v podobe sociálnych dávok a sociálnej pomoci, podobne ako v predhis-tórii peňazí, kedy transfery – rozdeľovanie statkov panovníkom znamenalo budovanie sociálnych väzieb – najmä závislosti na panovníkovi, čím sa určuje hierarchia moci v rámci komunity.
Pracujúci ľudia sú oberaní o „plody svojej práce“, akoby povedal Marx, o právo sociálne sa zabezpečiť , o svoj dôchodok – ako príjem zo svojej pracovnej činnosti.
Čo je však najhoršie, za účelom čo najvierohodnejšieho obrazu sociálne orientovanej politiky, technoštruktúra tvrdo uplatňuje všetky prostriedky pre zabezpečenie tohto cieľa, včítane podpory neadekvátne vysokého prírastku biologického substrátu pre sociálny systém – podpora neprimerane vy-sokej pôrodnosti v „sociálne odkázaných“ populáciách v rámci štátov západnej civilizácie, a to aj za cenu zbedačovania štátu a decimovania štátneho rozpočtu. Alarmujúce je to z hľadiska nevyhnutne dosiahnuteľ-ného, pritom vysoko pravdepodobne nekontrolovateľne dosiahnuteľného, stropu populačnej explózie ľudského druhu, čo v najhoršom prípade nevyh-nutne negatívne ovplyvní globálny ekosystém, cestou nekontrolovateľného vývoja v spoločnosti s pravdepodobnosťou spoločenského kolapsu.
Pri nevyužití dostupných technológií výroby zameranej na zabezpečenie základných adekvátnych ľudských potrieb na úrovni súčasného stavu vývoja človeka, môže byť problém absolútneho zohľadnenia kritéria ekologickej čistoty týchto technológií, pri absolútnej podmienke kontroly spotreby, v spoločnosti v predkritickom období populačného stropu a spoločenského kolapsu (vojna, konflikt civilizácií podľa Huntingtona), problémom určujú-cim pretrvanie existencie ľudstva.
Nachádzame sa nad priepasťou anomickej spoločnosti (Durkheim), kedy jediná pseudohodnota, ktorou sú peniaze, vylučuje iné hodnoty, včítane spochybnenia právneho štátu a Prítomnosti Boha. Neexistencia, alebo ne-dostatok všeobecne akceptovaných spoločenských pravidiel, v normálnom štáte podčiarkované monizmom práva, podmieňuje úzkosť jednotlivca v rozhodovaní a konaní, keď nakoniec akékoľvek svoje konanie som schopný ospravedlniť „najvyšším“ cieľom, ktorým sú peniace („...márna existencia človeka na tejto zemi, veď žijeme len raz...“). Už Merton upozornil na ano-mickú spoločnosť, ako na spoločnosť, kde existuje neprimeranosť medzi možnosťami, ktoré ponúka, a prostriedkami, ktorými reálne disponujú členo-via spoločnosti na ich dosiahnutie (...americký sen...). Dochádza ku frus-trácii jednotlivca pre nedosiahnutie postavenia na „spoločenskom“ hodno-tovom rebríčku (establishment). Tento rozpor sa potom u jedinca prejavuje odchýlkami správania a psychiky.
Racionálnym východiskom je akceptovanie pravdy, že pre reguláciu (ma-teriálnej) spotreby, je nutná regulácia pôrodnosti. Regulácia spotreby v širšom kontexte znamená zameranie sa na kvalitu ľudského života, opustenie „totality peňazí“, opustenie fikcie „trvalého hospodárskeho rastu“. Fikcia „sociálnych problémov“ s nadväzujúcou luxusnou nadspotrebou štátu pri ich financovaní, zostane problémom dovtedy, kým sa nepristúpi k regu-lácii pôrodnosti.
Regulácia spotreby znamená vo svojej podstate ľudskú striedmosť (tvori-vosť, nenásilie, chápanie budúcnosti), striedmosť zameranú na využívanie a zdokonaľovanie (financovanie vývoja) ekologicky čo najčistejších výrobných technológií, striedmosť zameranú prioritne na spotrebu služieb (šport, kul-túra, vzdelanie, ako predpoklady duchovnej ašpirácie) – ohľaduplnosť člove-ka, ktorý svojou existenciou a priemyselnou výrobou, pretvárajúcou prírodu na obraz človeka, musí mať prioritný cieľ v zachovaní rovnováhy globálneho ekosystému, ktorého je nevyhnutnou súčasťou.
Stvorenie znamená existenciu populácie ľudského druhu, ... alebo vie niekto, čo bude potom?
Teória štátu a práva:
