Hospodárske cykly sú výkyvy hospodárskej činnosti opakujúce sa v pravidelných intervaloch.
História ekonómie poukazuje na 2 druhy cyklov:
1/ krátke cykly (Juglarove), opakujúce sa s cca 10 ročnou periodicitou, , charakteristické najmä v 19.storočí a v prvej polovici 20. storočia. Krátke cykly sú doteraz uznávanou valídnou entitou vo všetkých vyspelých trho-vých ekonomikách, hoci po 2.svetovej vojne prebiehajú podstatne miernjšie.
2/ dlhé cykly (Kondratevove), prebiehajúce s cca 50 ročnou periodicitou, odvodené od pozorovania výkyvov veľkoobchodných a maloobchodných cien, typických dvojfázovosťou.
Krátky cyklus pozostáva zo 4 fáz:
1/ expanzia – vzostup ekonomiky s tendenciou rastu cien a príjmov
2/ zvrat – kríza (cyklické maximum)
3/ depresia/recesia, („kríza“ v slangovom význame) – zníženie hospodár-skej aktivity sprevádzané poklesom cien a nominálnych príjmov, pri súčas-nom vzostupe nezamestnanosti.
(typický obraz recesie bol sledovateľný v Európe len do 2.svetovej vojny, v súčasnosti sú tieto charakteristiky menej zreteľné, čo súvisí s rozvojom spo-ločnosti, najmä s rozvojom ekonomických mechanizmov, včítane technológie výrobných postupov, kupírované aplikovaným keynesizmom v národohospo-dárskej politike štátu, ktorá využíva transferové dôchodky, ako nástroje na udržanie dopytu a výšky cien (aby ceny neklesli). Na druhej strane je výz-namné upozorniť, že história ekonómie už ponúka aj poučenie z nebezpečen-stiev súvisiacich s prakticky uplatňovaným keynesizmom. V 70-tych rokoch minulého storočia sa v Európe objavil fenomén stagflácie, hoci sa uznáva, že obdobia recesie v novodobej histórii nemajú kumulatívny charakter. Optimál-na miera zásahu štátu do mechanizmov trhovej ekonomiky sa stále hľadá (liberalistický versus sociálnodemokratický prístup).
4/ oživenie – protipól krízy/recesie, začiatok nového cyklu.
Na pomery U.S.A. platia krátke 3-4 ročné cykly (Kitchin), údajne spôsobo-vané najmä výkyvmi v zásobách.
Dlhý cyklus pozostáva z dvoch cca 20-25 ročných období:
a) prvá fáza (A) je charakteristická tendenciou k rastu cien a vzostupu výroby,
b) druhá fáza (B) je typická poklesom cien a spomalením hospodárskeho rastu.
Autorom teórie dlhých cyklov je sovietsky ekonóm Kondratev, ktorý v roku 1926 definoval 5 fáz dlhých cyklov, (teda 2,5 cyklu), ktoré prebehli v Európe od konca 18.storočia po 1.svetovú vojnu. Vysvetlenie dlhých cyklov podporil významne Schumpeter, ktorý objasňuje, že s A fázami sú spojené veľké ino-vačné technologické procesy (železnica, hutnícky priemysel), naopak vyčer-paním dynamického potenciálu nových technológií prichádza fáza B s ten-denciou k recesii. Vývoj kapitalizmu teda prebieha procesom „tvorivej deš-trukcie“ – rozvoj výroby je sprevádzaný zánikom starého a vznikom nových technológií.
Hospodársku krízu – podľa uvedeného názvoslovia, treba chápať ako zvrat hospodárskeho cyklu na kulminujúcom maxime hospodárskej činnosti.
Historicky sa rozlišuje medzi krízami pred Parížskou komúnou (1798), kto-ré boli spôsobené vždy krízou poľnohospodárskej produkcie, (suché roky, povodne, resp. prenesene situáciou na trhu s poľnohospodársku pro-dukciou), a krízami od konca 18 storočia, ktoré sú krízami z priemyselnej nadvýroby, hoci, poľnohospodárska výroba bola vždy, až do druhej sveto-vej vojny významný precipitátor spúšťajúci krízu.
Zlá žatva v r.1845-46 spôsobila rast cien poľnohospodárskych produktov, čo malo za následok pokles reálnych príjmov spotrebiteľov, (nutné krytie zá-kladných výdavkov na jedlo), čo vyvolalo pokles dopytu po priemyselnej produkcii, ktorý vynútil pokles cien priemyselných výrobkov.
V 30-tyh rokoch minulého storočia, bola spúšťačom zase poľnohospodárska nadprodukcia, ktorá bola nasledovná pádom cien poľnohospodárskej pro-dukcie na komoditnej burze, čo vyvolalo rozklad vtedajšieho peňažného systému (porovnaj „klasický“ Sayov „zákon trhu“, ešte nevedel vysvetliť krízu z nadvýroby).
Krach na burze vtedy znamenal priveľa „nekrytých“ peňažných jednotiek, ponúkajúcich sa na uzavretie obchodu, čo následne znamenalo rozklad peňažného trhu – kedy peniaze nie je do čoho reálneho investovať, keďže objem priemyselnej výroby a jej hodnota, z hľadiska technologického progresu sa nedá zvýšiť bezprostredne peniazmi (porovnaj súčasnú krízu finančných trhov, ktorá začala hypotékami v U.S.A., čo bolo výsledkom predchádzajúceho vývoja rýchleho vzostupu kurzov na burzách s CP, bez spojitosti k reálnemu rozvoju ekonomických aktivít daných hospodárskych sektorov, ako následok bezuzdných špekulácií a nepodložených anticipácií burzových obchodníkov).
Teba si znovu uvedomiť, že peniaze neznamenajú výrobu, a nie sú súčasťou definície ekonomiky (pozri kapitolu ekonómia, ekonomika).
Podstata krízy 30-tych rokov bola v tom že:
1/ na komoditných aj finančných burzách ide o obchody vo veľkých obje-moch, peniaze si zo svojej podstaty vyžadujú aby sa s nimi hýbalo (pozri funkcie peňazí). Na účel veľkých obchodov sú sústreďované veľké peňažné objemy, takže peniaze reálne chýbajú v kritickom časovom období pred krachom na burze medzi malými spotrebiteľmi, preto nie je ani teoreticky možné, aby aspoň malé objemy peňazí, medzi malými spotrebiteľmi povzbudili výrobu a výmenu statkov na vidieku, respektíve vo vrstve malých spotre-biteľov (družstevný princíp, naliehavosť zmluvného princípu, nositeľom kto-rého peniaze sú).
2/ 30-roky minulého storočia bolo predkeynesovským obdobím štát ešte nevedel, ako je možné efektívne zasiahnuť do regulácie cien.
Každá kríza odráža napätie a nevyváženosť, teda čiastkové nerovno-váhy, predchádzajúceho obdobia a pripravuje budúcnosť pomocou zmien , ktoré spoluvytvára.
Podľa Marxa ide o dialektickú jednotu výrobných síl a výrobných vzťa-hov, charakterizujúcich úroveň (rozvoja) spoločnosti v danom dejinnom období.
Marxistická koncepcia predkladá výrobný spôsob, ako ekonomické pod-statu, ktorá umožňuje rozpoznať „anatómiu“ občianskej spoločnosti.
Ľudstvo počas svojho vývoja prešlo 4 výrobnými spôsobmi (prvotnopospolná spoločnosť, otrokárstvo, feudalizmus, kapitalizmus). Vzťah medzi výrobnými silami a výrobnými vzťahmi je konfliktný: na istej úrovni svojho vývoja sa materiálne výrobné sily dostanú do rozporu s existujúcimi výrobnými vzťah-mi, čo zákonite vyúsťuje do „sociálnej“ revolúcie, skoku medzi obdobiami, ktorý len dočasne, ako nový výrobný spôsob, existuje v dejinách ako jedno-tlivé obdobie vývoja spoločnosti na základe nových výrobných vzťahov, kto-ré aspoň dočasne nie sú prekážkou pre ďalší rozvoj výrobných síl.
