Jednotlivec nadobúda atribúty človeka len v podmienkach života v spoločnosti.
Jednotlivec sa dobrovoľne vzdáva časti svojej prirodzenej slobody, aby sa do spoločnosti vrátil ako občan. (Kant).
Spoločnosť je verejná autorita, určujúca pravidlá správania ľudí, integrujúce spoločnosť.
Z hľadiska najvšeobecnejšie prointegračne zameraného princípu, (hodnoty dobra zdieľané väčšinou), ktorým je občiansky princíp, je najvyššou verejnou autoritou (demokratický) štát.
Štát je právna forma organizácie spoločnosti, na základe spoločenskej zmluvy, ktorou je právny systém. Spoločenská zmluva sa obnovuje v pravidelných termínoch parlamentných volieb.
Právny štát = vláda práva = právo je len jedno (právny monizmus versus normatívny pluralizmus neprávnych noriem: náboženské, kultúrne kódexy, národná identita...).
Hodnota rovnosti v práve sa uplatní až potiaľ, pokiaľ je v súlade s hľadaním spoločných hodnôt: rovnosť ľudí, ako ľudskch bytostí, rovnosť pred zákonom (Montesqieu).
Spravodlivosť je teoretický stav ideálneho rozdeľovania hodnôt, prakticky nedosiahnuteľná, právo je najlepším nástrojom.
Sloboda znamená všetko, čo neškodí druhému. Výkon prirodzených práv človeka nemá medze, iba tie, ktoré zabezpečujú ostatným užívať rovnaké práva.
Ľudské práva – história spoločnosti – 3 generácie.
I. generácia ľudských práv: ľudia sa rodia a zostávajú slobodní a rovnoprávni (osvietenstvo, Francúzka revolúcia),
II.generácia: právo na sociálne zabezpečenie, existenčné istoty (Bismarck, 19.stor. – nemocenské poistenie),
III.generácia : právo na solidaritu.
Dejiny ľudstva sú dejinami sebauvedomenia, a následnej identifikácie spoločnosti od anarchie (nevedomie), cez diktatúru (chopenie sa moci), liberalizmus (sebauvedomenie), socializmus (vedomie spoločnosti).
1/ anarchia – sloboda, ktorá stratila svoj zmysel, absencia verejnej autority integrujúcej spoločnosť, absencia záruk na uplatňovanie prirodzených práv.
2/ liberalizmus – korešponduje s I.generáciou ľudských práv, uznáva verejnú autoritu a potrebu integrujúceho uplatňovania normatívnych systémov, včítane práva
3/ sociálny štát – II.a III.generácia ľudských práv, hľadá maximálnu možnú mieru „dobra pre všetkých“ (organizácia vzdelania, zdravotníctva, sociálneho systému – právo na solidaritu.., populačnej politiky) na úkor ďalšieho obmedzenia individuálnej slobody s cieľom kvalitatívneho vývoja spoločnosti. Obmedzenie slobody jednotlivca nie je zásahom do I. a II. generácie ľudských práv, ale sloboda nadobúda novú kvalitu v kontexte II.a III.generácie ľudských práv. Oprávnený argument spochybňujúci sociálny štát je miera štátnej moci a tendencia k byrokratickej hypertrofii...,„..aká nenápadná je hranica medzi sociálnym štátom a totalitou...“
4/ totalita - sloboda neexistuje. Formálna ústavnosť, ktorá stratila svoj logický zmysel, a len ako pojem sa stáva nástrojom moci. Totalita znamená zrušenie hraních medzi štátom a spoločnosťou, človekom a občanom, právom a povinnosťou, verejným a súkromným životom a medzi pravdou a lžou.
Pre spravodlivosť v otázkach zdravia je podmienkou zodpovednosť jedinca voči spoločnosti, ktorá, spoločnosť, vytvára pre túto spravodlivosť podmienky (rovnosť príležitostí rozvíjať svoj zdravotný potenciál, solidarita, trvalá udržateľnosť).Táto "vzájomnosť" (zodpovednosť) je výrazom spoločenskej zmluvy, ktorá znamená pravidlá správania – teda právo, ktoré musí byť spoločnosť spôsobilá voči jedincovi vynucovať. Vynútiteľnosť práva je základom právneho štátu. Vynútiteľnosť pravidiel však znamená aj výchovu jedinca (výchovu ku zdraviu, a zodpovednosti za svoje zdravie), teda vynútenie vlastnej účasti jedinca (na rozhodovaní o otázkach svojho zdravia pri uplatnení princípu spravodlivosti a solidarity) – smerom ku slobode cestou sebestačnosti a nezávislosti (Covey).
Ak dnes nie je v systéme sociálnej starostlivosti vynútenie dodržiavania pravidiel možné, potom nie je právo všetkých členov spoločnosti na spravodlivosť v otázkach zdravia zabezpečené, a systém „integrácie“ sociálne odkázaných spoločenstiev nie je v súčasnej podobe aplikovateľný.
Ohľaduplnosť k prírode je otázkou prežitia človeka vôbec.
„Zelená cesta občanov pre spoločnosť“ vyžaduje zameranie na duchovný rozmer človeka, zameranie spoločnosti na „kvalitu života“ jedinca a ekologické správanie, odklon od spotreby (korupcia v štátnej správe a verejnom obstarávaní, chorý sociálny systém) a vyriešenie otázok
kontroly demografického vývoja.
Mierou všetkých vecí, existujúcich, že sú, a neexistujúcich, že nie sú, je človek.
(Protagoras)
