Inflácia - ekonomická nestabilita, ktorá sa prejavuje rastom cien.
Principiálne ide o nadbytok peňazí, ktoré preto strácajú svoju reálnu hodnotu.
Popisujú sa dva fenomény:
1/ dopytová inflácia - dopyt prevyšuje ponuku, to znamená, že za penia-ze, hoci ich mám si nemám čo kvalitné kúpiť. Ide o nepružnosť ponuky na rast dopytu po kvalitných statkoch. Nemusí byť globálna, iniciálne sa môže vzniknúť len v jednom sektore priemyslu a potom sa rozširuje. Hoci „všetci“ pracujú, (miera nezamestnanosti nízka), nevyrábajú nič kvalitné, čo by si chceli za zarobené peniaze kúpiť. Ich dopyt prevyšuje ponuku – to je keyne-sovská analýza problému.
Dopyt vychádza z domácností (priama spotreba), podnikov (investovali by, ale nie je reálne do čoho investovať, pre nedostatok dostupných inova-tívnych technlógií), exportu (rezidenti sa „dopýtavajú“ vyviesť tovar von, ale za hranicami nieje dostatočná „ponuka“ na jeho prevzatie, pretože o morálne zastaralý tovar nie je záujem) – čo vyúsťuje do neekvivalentnej výmeny, teda vývozu zisku za hranice – konkurencieschopnosť na voľ-nom medzinárodnom trhu je slabá.
2/ nákladová inflácia – rastúce ceny vstupov (mzdové náklady, ceny prí-rodných surovín a energie) spojené so snahou podniku udržať nominálne zis-ky vyúsťuje do rastu cien produktov. Pri rovnakom objeme produkcie sa v obehu ocitá viac peňazí, potom, hoci za vyššiu nominálnu hodnotu, spotre-biteľ nakupuje nezmenené množstvo produktov.
Štrukturálne vysvetlenie inflácie: výsledok štruktúr súčasného kapitaliz-mu – nepružnosť cien, čo do ich poklesu, (podniky si držia nominálny zisk), súčasne je tvorba miezd do určitej miery určená štátnou intervenciou (rast minimálnej mzdy), čo vyúsťuje do rastu výrobných nákladov. Je len otázkou času, kedy s prejaví stagflácia.
Protiinflačná hospodárska politika štátu spočíva v:
1/ obmedzovaní novotvorby peňazí zvýšením úrokovej sadzby – mone-tárna politika,
2/ liečbe dopytovej inflácie – zásahy do miezd, sociálnej podpory a služieb + redukcia štátneho dlhu,
3/ zvyšovaní pružnosti dopytu – orientácia spotrebiteľa na za kvalitnej-šími a technologicky vyspelejšími produktmi,
4/ politike konkurenčného prostredia pre podniky a spružnenie trhu prá-ce,
5/ uznáva sa neoliberalistický prístup – predovšetkým ide o dôchodkovú politiku ako celok - hľadanie optima pri zasahovaní štátu do trhového me-chanizmu.
Dezinflácia je spomalenie inflácie, bez toho aby klesla na nulu, alebo sa dosiahla negatívny inflácia. Rast cien pokračuje, ale pomalším tempom.
Dezinflačná národohospodárska politika je taká politika, ktorej cieľom je zníženie rozdielov inflácie medzi partnermi medzinárodného obchodu, (posil-enenie parity kúpnej sily), a to má vo výslednom efekte zabezpečiť zvýšenie konkurencieschopnosti exportu dezinflačne zameranej ekonomiky (pôsobenie proti neekvivalentnej výmene, porovnaj hore).
Dezinflačná politika neuznáva oživenie ekonomickej aktivity národného hos-podárstva keynesovskou podporou celkového dopytu.
Deflácia je všeobecný pokles cien v situácii zníženého dopytu.
Deflácia v zásade podľa definície znamená v širšom význame zmenšenie no-minálnych ekonomických veličín, včítane poklesu cien a miezd, zníženie obje-mu peňazí, zníženie dopytu, výroby a zamestnanosti.
Deflácia nie je opakom inflácie, ani synonymom dezinflácie. Ide o spontánne pohyby v ekonomike (Japonsko po nedávnom ničivom zemetrase-ní), ktoré sú začiatkom perspektívy zdravého ekonomického rastu, alebo, je deflácia výsledkom národohospodárskej politiky s cieľom znižovania cien a objemu peňazí, cestou znižovania dopytu a nákladov.
Deflačná politika je vlastne voľne interpretovateľná ako negácia keyne-sizmu – akási antikeynesovská politika. História nás poúča, že aj Keynes sa v mnohom mýlil, a že deflačná politika prakticky najviac poškodzuje výrobu stagnáciou, pritom zvýšenie pozitívnej bilancie zahraničného obchodu je len nárazové a neisté, rovnako ako ceny prakticky neklesnú, hoci nezamestna-nosť spravidla vzrastie.
Stagflácia je v názvosloví spojenie inflácie, stagnácie hospodárskej činnosti a nezamestnanosti súčasne.
Je reálnym fenoménom, známym od 60. a 70. rokov 20. storočia , teda „dávno“ po odoznení klasických hospodárskych kríz v Európe. Súčasne je vyvrátením keynesovskej teórie tradičných cyklov inflácie a nezamestna-nosti, ktoré majú existovať vždy alternatívne a recipročne, ale nikdy súbež-ne.
Zásadný rozdiel oproti Marxovmu zisteniu o navyšovaní „variabilného ka-pitálu“, súčasne v kontraste s podobným zistením Philipsa, (London school of economics, 1958), že nezamestnanosť, ako nadbytočná pracovná ponuka má negatívny dopad na mzdy a znižuje sa cena práce, ako aj v kontraste s keynesovskou interpretáciou, že nezamestnanosť je v zákonitom negatívnom recipročnom vzťahu s infláciou je v tom, že vysoká nezamestnanosť môže zároveň podporovať infláciu, teda znehodnotenie peňazí, keďže dopyt po spotrebe prevyšuje ponuku, pretože kvalitne sa vlastne dostatoč-ne nevyrába, a proinflačne tu navyše pôsobí aj vzostup cien výrobných vstupov (mzdové náklady). Tento fenomén sa vysvetľuje tým, že štát sociálne precitlivelo legislatívne ovplyvňuje výšku minimálnej mzdy a posky-tuje neprimerane luxusné sociálne zabezpečenie.
V širšom kontexte treba „kvalitu“ ako preferovaný záujem spotreby zdôrazniť vo vzťahu k domácnosti nezamestnaných, ktorých nezaujíma kvalita výrobku, ani kvalita života, a nevážia si ľudskú prácu, ale zaujíma ich predovšetkým ako nepracovať, a pritom sa mať dobre zo sociálnych dávok, pretože sa prispôsobili sociálnej politike štátu, ktorá aj za cenu zadlžova-nia pri hospodárení s verejnými prostriedkami, vynakladá neprimerane vysoký podiel národného dôchodku, na zabezpečenie „luxusnej spotreby“ domácností nezamestnaných. Ide o transeferované zdroje domácností „sociálne odkázaných“, ktoré zaťažujú štátny rozpočet ako nenávratné výdavky, pretože „sociálne odkázaní“ si zvykli v chorom systéme sociálneho zabezpečenia luxusne žiť akože „z príjmu“ ktorý dostávajú vyplácaný vo forme sociálnej dávky. Nie je to teda výplata, náhrada za odvedenú prácu, ako u pracujúceho človeka! Preto si ľudia, ktorí sú dlhodobo mimo pracov-ného procesu, sú už skúsení, že spotreba, závislá na peniazoch, za ktoré si nakúpia „všetko“ čo potrebujú, nie je závislá na práci, ktorú musia sami vynaložiť, aby si zabezpečili svoje potreby. Výsledkom potom je, že si nevážia prácu odvedenú spoluobčanmi, a vlastne žijú s vedomím negácie významu práce z hľadiska prežívania svojej existencie, čo má za následok, že ich prirodzene nezaujíma kvalita výrobku, kvalita ich spotreby a kvalita ich života, ale zaujíma ich predovšetkým ako nepra-covať. To znamená, že neexistuje tlak v spoločnosti na ďalšie skva-litňovanie ponuky v širšom význame, najmä vo význame kvality ži-vota. Pracujúci sa potom ocitajú v spoločnosti v menšine, kvalitu svojho života (spotreba dovolenky, športu, vzdelávania, kultúry umenia, kultúry zdravia, duchovnej ašpirácie jednotlivca) musia prispôso-bovať pomerom, ktoré sú vytvorené v štáte, kde je chorý sociálny systém, ktorý popiera základné vedomosti ekonomickej, sociálnej a právnej vedy o svete a ľudskej spoločnosti.
Marx by možno povedal, že „sociálne odkázaní“ sú odcudzení sociálnym dávkam, a spoločnosť sa odcudzila falošnej solidarite, a zabúda na vývoj, ako nevyhnutnosť, na vývoj výrobných síl a výrobných vzťahov, na vývoj ľudských práv od Deklarácie ľudských práv, na vývoj, ktorý jediný umožní poznať a dospieť ku občianskej spoločnosti. Ohrozenie stability spoloč-nosti kolapsom (vojnou, alebo revolúciou) nie je správnou cestou ani podľa Kanta, ktorý hovorí, že spoločnosť je možné zlepšiť iba reformami.
Spoločnosť je v súčasnosti ohrozená popieraním základných princípov ľudskosti, ktorými sú tvorivosť (práca), nenásilie (právo) a chápanie bu-dúcnosti (globálny ekologický aspekt).
Vráťme sa ale k „evolúcii“ poznaniu o inflácii a zamestnanosti. Na roz-diel od modelu rastu kapitalizmu podľa Marxa, kde sa nezmyselne kumuluje konštantný kapitál, do ktorého sa ukladá príliš veľa peňazí, ktoré chýbajú v obehu, a keďže technológia zastará, peniaze viazané v konštantnom kapitáli sa vlastne znehodnocujú a naopak, relatívne cennejšie sú peniace prítomné v obehu, pri stagflácii ide o významný podiel chybných intervencií štá-tu do tvorby miezd, ktoré nemôžu poklesnúť, a najmä luxusnej spotreby štátu na sociálnu podporu.
Z tohto pohľadu je teda striktný vzťah reciprocity inflácie a nezamestnanos-ti prekonaný neoliberálmi (Friedman) a teóriou racionálnych anticipácií (Lucas, Savgent, Wallace), ktorí tvrdia, že existuje „prirodzená nezamestna-nosť“ – kto robiť nechce, nikdy robiť nebude! Neoliberáli sa nezaoberajú tým, aká veľká bude nezamestnanosť, ale ju jednoducho neriešia, pretože boj proti tejto nezamestnanosti považujú za nereálny s tým, že nez-nižuje, ale dokonca zvyšuje infláciu a súčasne má negatívny dopad na ceny.
