Schumpeter Joseph Alois (1883 – 1950), rakúsky ekonóm a sociológ, po nástupe fašizmu emigroval do U.S.A, profesor Harvardskej univerzity.
Schumpeter bol bol veľmi prístupný všetkým názorovým polohám súdobej ekonómie, bol obdivovateľom neoklasiky – Walrasa, ale aj Marxa a Webera, komentoval diela ekonomickej vedy, pritom podstatnú časť svojho diela ve-noval analýze a vývoju kapitalizmu. Zdôrazňoval význam inovácií v priemy-selnej produkcii Teória ekonomického vývoja, 1911), poukázal, že vývoj ka-pitalizmu podkopáva sociálne a kultúrne základy kapitalistickej spoločnosti a takto pripravuje príchod socializmu (Kapitalizmus, socializmus a demokracia, 1942). Zavŕšením je ho diela je kniha „Dejiny ekonomickej analýzy“, 1954, ktorá sa považuje za jedno z vrcholných diel svetovej ekonomickej litera-túry.
Perroux Francois (1903-1987) , franzúzsky ekonóm, rozvíjal neortodoxné Schumpeterovo dielo, pričom originalita a plodnosť jeho myslenia je založená na analýze trhu, rozhodovacích procesov, analýze podnikov pôsobiacich ako hybná sila – ním definované „póly rozvoja“, a analýze rozvoja samotného, pritom dospieva k názoru, že rozhodujúce postavenie majú mocenské vzťa-hy.
(Kapitalizmus, 1948, Európa bez hraníc, 1954, Ekonomika 20.storočia, 191, Moc a ekonomika, 1973).
Hirschman Albert (nar.1915) americký ekonóm, nemeckého pôvodu, v r. 1933 emigroval pred nacizmom. Je priekopníkom ekonómie vývoja, obhajuje tézy „nerovnovážneho“ rastu, jeho dielo v zásade poukazuje a vysvetľuje prelínanie trhového mechanizmu a sociálnopolitických aspektov, včítane morálky. V jeho poňatí samotná ekonomika nie je celou skutočnosťou, a opomínaním širšieho kontextu chápania štátu a spoločnosti, redukujeme skutočnosť samu.
(Stratégia hospodárskeho rozvoja, 158, Odchod, hlas a vernosť, 1970, Vážne a záujmy, 1977, Súkromné šťastie a verejná činnosť, 1982)
Aron Raymond (1905-1983) francúzsky sociológ, sústredil sa najmä na socioekonomické a politické systémy súčasných spoločností (západnú civi-lizáciu). Definoval sovietsky, západný a industriálny typ spoločnosti. V „Ópiu intelektuálov“ (1955), kritizoval „zvodnosť“ marxizmu, dodnes je slávny jeho mediálny spor s J.P.Sartrom. Marxizmus vysvetľuje ako storočné nábožen-stvo. (pozn. Marx sa vyjadril o náboženstve ako o ópiu ľudu, asi mu to chcel Aron vrátiť.., z ďaľších Aronových diel: Demokracia a totalitarizmus, 1965, Triedny boj, 1964, Etapy sociologického myslenia, 1967).
Popper Karl (1922-1994), politický filozof, kritický racionalista, kritizujúci scientizmus, holizmus, historizmus a marxizmus – čím významne prispel k obrode liberalistických ideí.
Podľa Poppera vo vede neexistujú kritériá pravdy, teória je vedecký iba vtedy, pokiaľ ju možno vyvrátiť (teória musí byť skúsenostne overiteľná). Veda sa približuje k pravde, ale poznatky vedy nebudú nikdy isté. Všetky teórie, ktoré teda tvoria uzavretý systém, ktorý je ako celok nevyvrátiteľný, sú teda nevedecké.
Logika vedeckého objavu spočíva v absolútnej prednosti vedeckej teórie, domnienke a hypotéze pred pozorovaním je nevedecké dokazovať, že všetky labute sú biele, zhromažďovaním obrovského počtu bielych labutí, lepšie je teóriu popierať – nájsť teda jedinú čiernu labuť. Týmto spôsobom teda Pop-per kritizuje veľké uzavreté systémy Platóna, Hegela, Marxa a Heideggera.
„Zákony spoločnosti“ sú podľa Poppera len podmienené predikcie, (... čo sa stane, keď...), alebo nanajvýš časovo určené relatívne tendencie, ktoré sa sami vyvíjajú. Chovanie človeka nie je teda možné predvídať, pretože je „prirodzene“ slobodnou bytosťou.
Pre Poppera sú demokracia a liberalizmus otvorené systémy, výsledky de-jinnej selekcie, teda to, čo ostalo po vylúčení omylov minulosti (tyrania, dik-tatúra).
Demokracia nie je ideál, ale metóda umožňujúca odstrániť zlých vedúcich činiteľov, rovnako ako veda, je otvoreným systémom, kde sa dá všetko vyvrátiť a omyl odstrániť.
Galbraith John Kenneth (nar. 1908), americký ekonóm, člen administratí-vy prezidenta Kennedyho, poukazuje na fungovanie mocenských systémov a spochybňuje teóriu suverenity spotrebiteľa. Jeho publikačná aktivita nesie znaky popularizácie ekonomickej vedy, svoje tézy obhajuje a vysvetľuje s humorom.
V dielach Spoločnosť hojnosti, 1958 a Nový industriálny štát, 1967, predkla-dá víziu moderného kapitalizmu, ktorá odporuje neoklasickým predstavám, šíreným v učebniciach ekonómie. Súčasné svetové hospodárstvo je ovláda-né nadnárodnými obchodnými spoločnosťami, ktoré sa ani náhodou nepodria-ďujú prianiam spotrebiteľa na základe konkurencie na trhu, („suverenita spo-trebiteľa“ obhajovaná Samuelsonom), ale naopak manipulujú spotrebiteľmi tak, aby kupovali to, čo si samé tieto spoločnosti prajú predať – téza „obrá-teného postupu“. Vo všetkých veľkých podnikoch moc prešla z akcionárov na manažérov, ktorí spolu so štátnou byrokraciou tvoria novodobú „techno-štruktúru moci“, ktorá sleduje svoje vlastné ciele, pomocou skutočného plánovaného hospodárstva.
Je história ekonómie prognózou sprítomnenia hroziaceho globálneho konfliktu, alebo je zdrojom poznania človeka o spoločnosti a o svojom vzťahu k prírode ?
„Svet nie je jeden“, hovorí Huntington, teória konfliktov budúcnosti, hovorí o konfliktoch medzi svetovými civilizáciami (západná, konfuciánska, islamská, japonská, slovansko-pravoslávna, latinskoamerická, africká civilizácia). Má pravdu Clausewitz, keď povedal, že zahraničná politika, včítane vojny, je len pokračovaním vnútornej politiky?
